Založ si blog

O pôvode Slovenov a Sloveniek – časť 5. záver

Geografické pramene.

Na území vtedajšej Moravy žilo slovanské obyvateľstvo, po ktorom zostalo množstvo geografických názvov. Názvy je dnes možné vystopovať žiaľ len prevažne z Rumunskej strany, pretože maďarské územie prešlo v období po roku 1848 tvrdou maďarizáciou nielen čo sa týka obyvateľstva, ale aj názvov obcí, miest, či prírodných útvarov.

Konštantín Porfyrogenetos stotožnil Veľkú Moravu s povodím riek Mureš, Kriš a Tisa. Rieka Mureš (Murava – Morava) tečie naprieč územím vtedajšej Moravy a na území dnešného Maďarska sa vlieva Tisy. V rumunskej časti nesie meno Mures, na maďarskej sa názov tej istej rieky mení na Maros. Na opačnej strane vtedajšej Veľkej Moravy, na území dnešného Rakúska v pohorí Nízke Taury pramení rieka Mur. Po prechode hraníc, na Slovinskej strane sa jej názov upravuje na Mura (Mora – Morava). Na severnej hranici Svätoplukovej Veľkej Moravy sa nachádza súčasná rieka Morava pretekajúca územím dnešnej Moravy a na juhu, v Srbsku sa nachádzajú Západná a Južná Morava.

Al-Mascudí, arabský historik a zemepisec vo svojom encyklopedickom diele „Kitám murúdž az-zahab va macádin al-džauhar (Ryžoviská zalata a bane na drahokamy)“ pomerne obšírne opisuje Slovanov. Medzi inými spomína [5/238]:

…Potom je tu kmeň, ktorý sa volá Muráva, potom kmeň Churvatín (Chorváti), potom Sásín, potom kmeň Chuššánín a napokon kmeň Barándžábín…

Vodné toky, ktoré v súčasnosti nesú názov Morava, Mur, Mura, Mures, Maros sú najjednoznačnejším dôkazom územnej rozlohy veľkej Moravy. Magna Moravia je iba akési prirovnanie k slávnej starobylej Marave, ktorej sa svojou rozlohou Svätopluková ríša blížila. Na tomto obrovskom území nachádzame množstvo miest a obcí, ktoré vo svojom názve nesú kúsok starobylej Maravy. Rumunský Tirgu Mures, ďalej chorvátsky Maribor, rakúsky Murau, Mureck, slovinská Murska Sobota, vojvodinská Moravica, rumunská Moravita, či na severe Rumunska pohorie Maramures.

Morava (Marava) z čias Pribinu a kráľa Svätopluka už bola čo sa týka rozlohy do značnej miery zredukovaná, no napriek tomu ešte stále rozľahlá. Zo severu na juh ju pretínala rieka Tisa, do ktorej z východu ústili rieky Kris (Kríž) a Mures.

Rieka Kríž vytvára pomyselný kríž tvorený riekami Körös, Sebes-Körös a Berettyó; podľa čoho aj dostala pomenovanie – Kríž. Na maďarskej strane sa nazýva Körös[köröš] na rumunskej strane Crisul Alb, Crisul Negru a Crisul Repede. V rumunčine výraz cris či crisul neznamená nič. Ak však odstránime rumunskú kuncovku ul dostaneme Cris [Kris], čo je slovenský Kríž. Po rumunsky kríž sa povie cruce [kruče]. Slová objavujúce sa za Crisul, sú už v rumunčine zreteľne čitateľné: Alb – biely, negru – čierny, repede – rýchly, prudký. Dostávame tak Slovensko – rumunský mix, ktorého výsledkom sú názvy riek: Biely Kríž, Čierny Kríž a Rýchly kríž.

Do rieky Mures sa vlieva rieka menom Tîrnava (Trnava), ktorá sa ďalej rozdvojuje na Tîrnava Mică a Tîrnava Mare. Tîrnava opäť v rumunčine neznamená nič (ani čiastočne tîr či tîrn) avšak mică značí sľuda a mare veľký, silný. V slovenčine je Tirnava – Trnava odvodená od slov tŕň, tŕnistý, tŕňava; čo je charakteristické pomenovanie vodného toku husto obrasteného tŕnistými kríkmi.

Na juhu Svätoplukovej Moravy, severne od Transylvánskych álp sa nachádzajú pohoria Muntii Cerna (Čierne pohorie), Muntii Poiana Rusca (Ruská Poľana), medzi ktorými tečú rieky Cerna (Čierna) a Bistra (Bystrá). Ďalej pokračuje pohorie Muntii Vîlcan (Vilkan – vilk –vlk po rusínsky), Muntii Sebes (Šebeš).

Na severe sa nachádzajú pohoria Bistriţa Năsăud [Bistrica], Muntii Mezes (Mezeš), rieka Crasna (na maďarskej strane Kraszna) i pohorie Muntii Crasna (Krásna) a veľké pohorie Maramures.

Samotný názov Maramures je zaujímavý. Na prvý pohľad sa natíska preklad Veľká Morava, avšak v rumunčine veľký, veľká sa povie mare (mn.č. mari), takže výraz veľký pravdepodobne musíme zavrhnúť.

Do úvahy prichádza ešte slovo mărar – kôpor, no pravdepodobnejší je originálnejší (pôvodnejší) názov MARA-MUR-ES. MARA – Marava, MUR –  múr, ES – románska koncovka z latinského mūrus (múr, násyp, hradba, záštita, ochrana). V starej rumunčine sa pre múr požíval aj výraz mur, bez románskej koncovky. Latinské slovo mures, je pravdepodobne odvodené od slovanského múr. Nasvedčuje tomu ďalšie latinské slovo mūrārius (murár).

V slovenčine názvy mnohých mužských profesií končia na –ár, tesár (faber, tignārius), drotár (ductor), farbiar (īnfector), farmár (colōnus), rybár (piscátor). Latisnké mūrārius obsahuje slovanský výraz murár + koncovku -ius. Ak by slovo murár bolo prevzaté z latinčiny, bolo by prevzaté v plnom znení alebo s pridaním slovenskej koncovky –ár (muráriusar), prípadne pomocou koncovky používanej pri slovách importovaných do slovenčiny, vyjadrujúce profesiu –ista (muráriusista), obdobne ako je tomu pri slovách tankista, hokejista, parašutista, basketbalista, terorista atď.

Opak je však pravdou. Slovenské slovo murár má latinskú koncovku -ius. Obdobné pravidlo platí aj v prípade tesár – tignár+ius. Tesár je staré slovenské slovo, ktoré má nepochybný spoločný pôvod v tamilskom slove tassar (tesári), odkiaľ sa cez slovenčinu (slovančinu) dostal do latinčiny. Určite nie naopak.

Murár má však v latinčine ešte ďalšie dva výrazy: fabercaementāriusCaementārius – cementár -ius je opäť ďalšie slovenské slovo s latinskou koncovkou (polatinčené), pretože cementár je človek pracujúci s cementom. Ak by sme v tejto súvislosti považovali aj výraz faber ako o pôvodne slovenskom slove, najbližšie významovo i profesijne je k nemu slovo farber (farbiar). Farber je človek, ktorý používa farbu, čiže natierač alebo maliar. V tomto prípade je koncovka slovenská s tým, že písmeno r (medzi -a a -b) sa časom stratilo. A keďže faber okrem murára vyjadruje v latinčine aj remeselníka alebo výtvarného umelca, je dedukcia nepochybne správna. Je potrebné poznamenať, že slovo farba sa latinsky povie color alebo pigmentum, a teda zjavne nepochádza z latinčiny.

Ak zostavíme v postupnosti profesie súvisiace s murárom, dostaneme zaujímavý výsledok – caementārius (cementár) pripraví cement, maltu; mūrārius (murár) postaví múr; faber (farber) múr vymaľuje.

Okrem prírodných útvarov sa na území bývalej Moravy nachádza veľké množstvo miest a dedín, ktoré nesú rýdzo slovenský či slovanský názov, častokrát dokonca aj so slovenskou koncovkou.

Na rieke Mures sa nachádza pomerne veľké mesto Tirgu Mures (Tirgu – Targ – Trh – Trhovište, Mures – Morava; Moravské Trhovište príp. Moravský Trh), ktorý Maďari nazývajú Marosvasarhely, teda doslova Moravský trh. Je nutné podotknúť, že v rumunčine sa trh povie tirg ale aj piaţã (čítame piacö). Prvá časť názvu mesta je teda čitateľná aj v rumunskom jazyku avšak Mures neznamená nič (ak neberieme do úvahy, že sa tak volá rieka, na ktorej mesto leží). Podobnosť rumunského tirg so slovanskými targ (pol.), tarh (šar.) či trh je zarážajúca, avšak slovanských a zvlášť slovenských slov v rumunskom jazyku nachádzame pomerne veľa.

Na brehoch rieky Mures sa rozkladá aj starobylé mesto Deva, v ktorom stálo opevnenie už za rímskych čias. Deva pripomína slovenský Devín nielen svojím rýdzo slovenským názvom, ale aj situovaním hradu na strmom návrší, nad riekou Mures (Moravou).

 

Hrad deva

 

Hrad deva

V povodí Mures ďalej nachádzame dediny Radna (Rodná), Lipova (Lipová), v povodí rieky Tîrnava dedinky Tîrnăveni (Trnava – Trnavani) [58/290 Db59], Tirnava (Trnava) [58/290 Db60], Tîrnova (Trnava) [58/289 Ca59], Bahnea (Bahnice či Bahnisko, prípadne Bohnea ako Bohumice) a Dumbrăveni (Dúbrava – Dúbravani). Dumbravă znači v rumunčine háj, dúbravu (od slova dub) avšak dub sa po rumunsky povie stejar.

Na juhu sa nachádzajú ďalej rieky Birzava a Beregsaul. Z tejto oblasti spomeňme len mestečká a dediny s názvami takmer rýdzo slovenskými: Moravita, Oravita, Brad (Brod), opäť Tîrnova (Trnava)

Bogata (Bohatá) – bogat(rum.) – bohatý, bogătas(rum.) – boháč, bogăţie [bogəcie] (rum.) – bohatstvo; jedno z mnohých slovenských slov, ktoré sa dostali do súdobej spisovnej rumunčiny

Sălişte [Salište] (Solište), rumunsky soľ povieme sare, săruri; soľná baňa – salină

Orlat (Orlov), orlat rumunsky neznamená nič, najbližšie slovo je orologlu (orloj); rumunsky orol povieme vultur

Ludoş [Ludoš] (Ľudový) – v rumunčine neznamená nič, neexistuje ani výraz blízky;

Poplaca [Poplaka] – poplakac (šar.) – oprať; poplakať – nariekať, plakať

Slimnic [Slimnik] (Slamník alebo Slivnik)

Ruşi (Ruský), Slatina, Babeni Bistriţa (Babská-Babenská Bystrica)

Severne od rieky Mures sú to dediny Rosia (Ruská), Zlatna (Zlatná), ďalšia obec s názvom Lapusna (Lopušná), Rosia, Bistriţa [Bystrica] (Bystrica) ležiaca na rovnomennej rieke Bistriţa, Toplita (Topoľné), Bistriţa Birgauluj, Petrova, Crasna (Krásna).

 

Pri maďarských hranociach sa nachádzajú mestá ktoré majú pravdepodobne tiež slovanský pôvod: Cluj [Kluž] (Kaluž), Arad (Hrad) a Oradea (Hradea – Hradová).

Východne a južne od Transylvánskych álp sa nachádza rieka Slanic (Slanec) prameniaca v pohori Covasna (Kováčňa), mestečká Slanic, Bâile Slanic (Biely Slanec), Moreni, Tirgoviste (Trhovište), Crivina (Krivina), Cujmir (Čujmír), Poiana Mare (Veľká Poľana), Brabova (Hrabová), Serbanesti (Srbsko, Srbovo), Brezoi (Brezová), Baleni Sirbi (Bieli Srbi), Topoloveni, Gura Teghii (Hora), Predeal (Predel), Vintila Voda, a opäť Covasna (Kováčňa).

Vojensko-politické argumenty.

Veľkomoravská ríša (respektíve MARAVA) bola dobre známa i arabským historikom a geografom a to nielen pre to, že jej stredom i po jej okrajoch (Sliezko a Vislansko) prechádzali dôležité obchodné cesty, ale i preto, že to bol významný politický útvar v Európe. Perzský historik Abú Sacíd Gardízí († asi 1039), ktorý nadviazal na správy Ibn Rusru, sa v k nihe „Ozdoba dejín (Zajn al-achbár)“ nazdáva, že Veľkomoravská ríša sa nachádza desať dní cesty na sever od podunajských Bulharov za veľkým horským oblúkom (za Karpatmi). Obyvateľov Veľkej Moravy opisuje ako veľký národ (početnejší ako Byzantínci), ktorý sa oblieka podobne ako Arabi a ich vojenská sila bola podľa niektorých ďalších arabských autorov pozoruhodná [5/228].

Ak by jadro Veľkej Moravy tvorilo územie dnešnej Moravy (súčasť Českej republiky) a západného Slovenska, bolo by to územie príliš malé pre národ, ktorý „bol početnejší ako Byzantínci, a ktorého vojenská sila bola pozoruhodná“.

V tom čase sa o priazeň ríše Maravy (obývanej Slovenmi), resp. o jej územie uchádzali ako Franská ríša tak i ríša Byzantská. Muselo ísť teda o pomerne rozsiahlu oblasť s dobre organizovaným politickým aj vojenským zázemím, ktoré sa muselo nachádzať na pomedzí medzi týmito silnými rivalmi. Ak by sa Morava a následne Veľká Morava nachádzala na území dnešnej Moravy a západného Slovenska, táto Morava by nikdy neskôr nemohla byť nazývaná Veľkou Moravou a toto maličké územie by sa stalo súčasťou Franskej ríše tak, ako to postihlo napríklad slovanské Korutánsko.

 

Nezanedbateľná bola aj vojenská sila, ktorú demonštroval Svätopluk, keď niekoľkokrát dokázal odolať franským okupačným vojskám a nielen to. Dokázal k svojmu územiu pripojiť ďalšie územia obývané Slovanmi, ktoré patrili pod sféru záujmov Franskej ríše. Územie západného Slovenska a dnešnej Moravy by len ťažko dokázalo zabezpečiť požadovanú ľudskú silu nevyhnutnú k získaniu vojenskej autority, ktorú Veľká Morava v tom čase požívala.

Územie Maravy a sa stalo predmetom mocenského boja, reprezentovaného cirkevnými hodnostármi Ríma a Byzancie. Svedčí o tom vyslanie vierozvestcov Cyrila a Metoda, a zo strany Ríma prijatie slovenčiny ako štvrtý liturgický jazyk. Bol to politický krok s cieľom nakloniť si Slovenov (Maravanov), ale zároveň poznanie a vedomosť, že týmto jazykom hovorí obrovské množstvo vtedajšieho obyvateľstva Európy. Od Álp po Carihrad a na sever až k Baltickému moru.

Viacerí arabskí autori píšu o jednom slovanskom jazyku, spoločnom dorozumievacom prostriedku Slovanov v 8., v 9. a v 10. storočí. Tento jazyk bol podľa Arabov dôležitý, lebo sa ním naučili hovoriť aj Byzantínci a Frankovia [5/228].

Neskoršie Uhorské kráľovstvo v podstate územne kopírovalo rozlohu Veľkej Moravy, mierne oklieštené na západe o časť územia obývaného Slovenmi, ktoré si medzi seba rozdelili českí Přemyslovci (zhruba územie dnešnej Moravy) a Franská ríša (východné Rakúsko). Južnú časť Maravy (Srbsko) zabralo už skôr Bulharsko.

Marava (Morava) ako predchodca Uhorska tiahla k pravoslávnemu východu. Pápež si neprial vzkriesenie ríše Moravskej, dobre si pamätajúc odpor Maravanov počas markomanských vojen, ovládnutie Talianska maravskými Ostrogótmi i koketovanie Maravanov s Východorímskou ríšou, preto bolo žiaduce destabilizovať a následne pokoriť slovenský živel. K tomuto účelu výborne poslúžila kočovnícka horda Ugrov (Turkov), ktorá sa pôvodne s povolením maravských kráľov, usídlila na nížinách v strede Uhorska.

Staromaďarské etnikum ovládalo Alföld, uhorskú nížinu, ktorá bola síce hospodársky najzaostalejšou časťou neskoršieho veľkého Uhorska (v dôsled­ku staromaďarského vpádu i v dôsledku toho, že ju obývalo staromaďarské etni­kum, hospodársky i kultúrne najzaostalejšie), ale zároveň spolu so svojimi nomádskymi obyvateľmi z priestorového hľadiska bola v centre diania, ovládajúc hlavnú obchodnú a komunikačnú tepnu celej kotliny – veľrieku Dunaj.

Po desaťročiach kočovníckeho pohanského rozvratu na strednom Dunaji, sa Rímu naskytla vynikajúca príležitosť, ako sa pod pláštikom viery zmocniť obrovského územia, ktoré mu celé storočia tvrdo odolávalo. Viera v boha, viera v rímsky výklad tejto viery, zavedenie po vzoru svetských praktík – vazalaského systému riadenia a direktívna centralizácia tejto cirkvi, urobila zo západnej rímskej cirkvi silný a dravý mocenský nástroj, v ktorom viera bola len zámienkou na uplatnenie kolonizácie nových území.

Centrálna pozícia maďarského etnika na území Maravy bola pre Rím priam ideálna. V prvom rade pôsobila (pôsobí aj v súčasnosti) destabilizujúco voči pôvodnému obyvateľstvu, ktoré vplyvom cudzorodého prvku v jeho samom strede stratilo akcieschopnosť jak vojenskú tak aj politickú. Výberom vedúcej osobnosti s pomedzi tohto zaostalého etnika dokázali pacifikovať umiernenú časť staromaďarských kočovníkov, ktorá aj po prehratej bitke pri Lechu stále predstavovala potenciálnu hrozbu, a zároveň politicky pokorili domáce slovenské kniežatá.

K tomuto cieľu poslúžil Gejzov syn Vajk (Štefan I.). Vodca z “vlastných” radov mal pri pacifikácii starých Maďarov určite väčšie šance než ktokoľvek iný. Nechal sa pokrstiť, za ženu si vzal Nemku a odvrhol väčšinu svojich rodných a ich pohanské kulty.

Na začiatku svojho kraľovania bol Štefan l. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Franskej ríše. O vplyve a početnosti franských bojovníkov v službách Štefana l. svedčí aj fakt, že jeho boje s pohanskými kmeňovými náčelníkmi južne od Balatonu sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi” – pričom tzv. maďar­ský’ kráľ nebojoval na strane Maďarov. Teutónmi boli však nielen Frankovia ale aj domáce slovenské kniežatá (neskôr Tóti) na čele ktorých stáli Hunt (podľa tejto feudálnej rodiny bola neskôr pomenovaná župa Hont) a Poznan, ktorí ho v mohutnom zimnom vojenskom tábore v Bíni neďaleko dnešných Nových Zámkov „opásali mečom”.

Rozhodujúcim momentom bola porážka odbojnej sta­romaďarskej pohanskej šľachty, vedenej šomoďským županom Koppányom (997). Po tomto dátume sa začali črtať veľké konkrétne obrysy nového uhorského štátneho útvaru. Vo viedenskej obrázkovej kronike nájdeme Štefana I. opásaného mečom, v rukách drží štít a kopiju s bojovou vlajkou. Na vlajke i štíte je byzantský dvoj­kríž, na štíte dokonca s trojvrším. Ide o jasnú symboliku slovenskej Maravy, a až neskôr bola jej aplikácia zúžená len na územie takzvaného Horného Uhorska. Práve pod znakom dvojkríža sa zakladalo Uhorsko.

Štefan I. dokázal udržať svoju moc len vďaka svojim tútorom – silného rodinného klanu Hunt-Poznanovcov. O sile a doslova vrcholovom postavení rodu Hunt-Poznanovcov, ktorí rozsahom svojich dŕžav konkurovali takmer monopolnému vlastníctvu panovníka, a to nielen pri mocenskom nástupe Vajka-Štefana, ale aj v ďalšom období formovania Uhorského štátu, existuje viacero dôkazov. Za všetky stačí spomenúť, že vďačný Štefan ich po konsolidácii svojho postavenia obdaroval veľkými majetkami a zveril im kľúčové posty v správe krajiny.

Samotný výraz pre novovytvorený štátny útvar – Uhorsko pochádza zo spojenia – U horsko – U hor, čo inak môžeme vyjadriť ako: medzi horami alebo pri horách či pod horami. Výraz „u hor“ sa používa aj dnes v češtine vo význame pod/pri horách. Podobný názov ako U-horsko poznáme aj v názve súčasnej Ukrajiny: U-krajina. Výraz Uhorsko má jednoznačne slovenský (od slova Sloven) pôvod.

Latinský výraz pre Uhorsko – Ungarn je výraz prevzatý od južných Slovanov. Chorvátsky una – znamená okolo; gora – hora, les. Unagora znamená, uprostred obkolesený horami. To isté v podstate vyjadruje aj U-horsko, čo rovnako vystihuje územie (oblasť) obkolesenú horami. Una-gora používali južní Slovania ako pomenovanie Karpatskej kotliny. Tento výraz bol prevzatý Rimanmi a touto cestou sa mierne pozmenený dostal do latinčiny ako Un-gor-n neskôr Ungarn, pričom obyvatelia tejto oblasti boli nazývaní Ungri (nie Maďari).

Uhorsko v svojich prvopočiatkoch takmer kompletne kopírovalo územie Svätoplukovej Maravy, a len vďaka tomuto faktu tento novo pomenovaný útvar vydržal pohromade. Kompaktné slovenské obyvateľstvo cítilo vzájomnú súdržnosť, založenú na spoločnej histórii, spoločných tradíciách a spoločnom jazyku, vďaka čomu sa neprejavovali žiadne odštiepenecké tendencie, ktorým by v tom čase nikto nedokázal zabrániť, a už vôbec nie Štefan I, či jeho nasledovníci, ktorí sa medzi sebou bezohľadne ruvali o trón, hľadajúc pri tom podporu za hranicami Uhorska. O nejakom systematickom budovaní štátu nemohlo byť ani reči. Celá správa, administratíva a organizácia krajiny bola prevzatá z predchádzajúceho (rozľahlejšieho) štátneho útvaru – Maravy.

Nešťastím pre Uhorsko bolo, že v jeho samotnom strede sa nachádzal nesúrodý prvok, ktorý vážnym spôsobom narúšal integritu krajiny. Skutočnosť, že sa tmelom veľkého štátu (po osem storočí územným a v závere i politickým) stalo všeobecne najzaostalejšie a z hľadiska jazyka i mentality naj­odlišnejšie a najproblémovejšie etnikum, malo pre osudy Uhorska (Maravy) a jeho národov fatálne dôsledky. Ak je tmelom systému jeden z jeho najslabších článkov, spôso­buje to zákonite jeho vnútornú slabosť – čo bol nesporne jeden z faktorov, že v osudových momentoch dejín, pri tatárskom vpáde v 13. a tureckom vpáde v 16. storočí, sa Uhorsko, hoci išlo o územne a počtom obyvateľstva i hospodárskym potenciálom mohutný kolos, prejavilo ako obor na hlinených nohách a nedoká­zalo sa účinne brániť.

Periférne územné postavenie Slovenov sa neskôr záko­nite premietlo aj do ich politickej a hospodárskej periferizácie. Pôvodne jednotný národ sa vďaka vzájomnej izolácii postupne v priebehu storočí spoločensky a jazykovo odcudzil. Sloveni na Slovensku sú od 14. storočia nazývaní osočujúcim výrazom Slovák ktoré sa najsamprv objavuje v českých spisoch, viď Velešinov zborník z roku 1458, neskôr Kronika česká Václava Hájka z Libočan z roku 1541.

Sedmohradskí Sloveni mali za susedov slovanských Valachov (Valašsko), ku ktorým sa pod tlakom hysterickej maďarizácie priklonili, čo dalo za vznik Rumunska. Z časti juhozápadných Slovenov sa stali Chorváti – dnešné Slavónsko. Panónski Sloveni a Sloveni zo severu súčasného Maďarska boli zbesilou maďarizáciou takmer úplne asimilovaní.

V súčasnosti existujúce dve Moravy – Morava srbská a Morava „česká“, sa nachádzali na navzájom protiľahlých koncoch Maravy a boli jej nedeliteľnou súčasťou. Svoje pomenovanie Morava dostali až po násilnom odtrhnutí od svojej materskej krajiny, pričom tento fakt je jedným z najvážnejších dôkazov rozľahlosti Veľkej Moravy z čias kráľa Svätopluka. Morava „česká“ bola dlhé obdobie „v cudzích rukách“, no v tesnej blízkosti jedného z centier Maravy – Slovenska, čo umožnilo vzájomné kultúrne väzby až do súčasnosti. Morava srbská bola odčlenená od zvyšku Maravy tureckým (rozumej maďarským) etnikom, čím sa kultúrne väzby narušili a v podstate došlo k samostatnému vývoju najskôr ako súčasť Bulharskej ríše, neskôr ako samostatného Srbska.

Z pripravovanej knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek.

Ako ďalej?

26.03.2012

„Medzi nami je rozdiel. Myslíte si, že ľudia sú tu na to, aby vám zaistili vaše postavenie. Máte postavenie na to, aby ste zaistili ľuďom slobodu!“ Tento, pre mňa, zaujímavý citát z filmu viac »

O pôvode Slovenov a Sloveniek – 4.

19.05.2011

MORAVA Morava z 9. storočia spomínaná vtedajšími aj neskoršími kronikármi a zemepiscami sa nachádzala na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko). viac »

O pôvode Slovenov a Sloveniek – časť 3.

18.05.2011

Mince Bratislavského typu Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. viac »

RYANAIR

Ryanair zrušil Bratislave 12 letov

19.09.2017 20:00

Státisíce pasažierov so zrušenými letmi, milióny v neistote.

prezident Andrej Kiska dane kampan

Kiska chcel uplatniť vratku DPH v sume 146-tisíc eur

19.09.2017 19:34

O takmer 150–tisíc eur chcela prezidentova firma obrať štát pri dani z pridanej hodnoty.

taliansko, migranti, migrant

Francúzska polícia núti stovky imigrantov opustiť provizórny tábor

19.09.2017 18:46

Do provizórneho tábora neďaleko Lamanšského prielivu prichádzajú utečenci s nádejou, že sa im podarí dostať do Veľkej Británie.

viktor orbán, orbán, maďarsko,

EÚ kontrolovala železnice medzi dvomi dedinami. V jednej má Orbán dom, v druhej sa narodil

19.09.2017 17:44

Železničná trať má celkovo len tri zastávky.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 18296x
Priemerná čítanosť článkov: 3049x

Autor blogu

Kategórie