O pôvode Slovenov a Sloveniek.

MORAVA

Morava z 9. storočia spomínaná vtedajšími aj neskoršími kronikármi a zemepiscami sa nachádzala na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko). Priamo nadväzovala na Moravu omnoho staršiu, ktorá pamätala na slávne časy Markomanov a ich vojny proti Rimanom. V podstate môžeme povedať, že od čias Marobuda až do konca 9. storočia vládli na tomto území takmer nepretržite Moravania a ich králi. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), prekladané ako Veľká Morava, bol zjavne narážkou na zašlú slávu Moravanov, v dávnych časoch Markomanmi nazývanými. Táto Svätoplukova veľká Marava sa svojou rozlohou pravdepodobne blížila k veľkosti Marobudovej ríše, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Slovenska, českej Moravy, Čiech, Maďarska, severozápadného a juhozápadného Rumunska, Srbska, východného Rakúska, časti Chorvátska, Poľska a východného Nemecka.

Vlasatých Maravanov Rimania volali Marcomani. Toto pomenovanie charakterizovalo kult dlhých vlasov, zapletaných do vrkočov. Tento kult zjavne pretrvával stáročia, pretože o niekoľko storočí neskôr Bavorský geograf v diele Descriptio civitatum et regionum ad septemtrionalem plagam Danubii spomína (okolo roku 817) severne nad Dunajom Moravu, ktorú obývajú Marhari. V nej sa nachádzalo 11 miest. Druhú Moravu obývali Merehani, ktorí mali 30 miest [1/29] [5/154]. Moravanov tu teda nazýval Marhari a Merehani.

Marharov a Merehanov súdobí historici svorne považujú za Moravanov. Pomenovanie Marhari a Merehani však vysvetliť nevedia. Ak použijeme tú istú logiku, ako v prípade výrazu Mar-coma-ni, dospejeme k mimoriadne zaujímavému výsledku.

Bavorský geograf síce písal po latinsky, ale v civilnom živote určite používal jazyk neoficiálny (jazyk ľudu), blízky dnešnej nemčine. Je veľmi pravdepodobné, že slová Marhari a Merehani majú svoj pôvod v hovorovej reči, v ktorej takto označovali a rozlišovali dva síce príbuzne, ale samostatné národy (či časti) Maravy.

Marhari podobne ako predtým Marcomani rozdeľme na MAR-HARI. V nemčine sa slovom haar vyjadrujú – vlas, vlasy, chlp, chlpy, srsť. Výraz haarig znamená vlasatý. Obdobný výraz prevzala aj maďarčina do svojej slovnej zásoby, kde pod pojmom vlasatý nájdeme výraz hajas.

Opäť tu máme „vlasatých Maravanov“. Avšak tentoraz nie Germánov, ale už všeobecne uznaných Slovenov. Vysvetlenie môže byť len jedno. Pomenovanie Germán v časoch rímskych necharakterizovalo národnosť, či etnickú príslušnosť, ale s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o pomenovanie obyvateľa obývajúceho územie menom Germánia. V každom prípade je nevyhnutné si uvedomiť dôležitý fakt, že Germáni za čias Tacita boli etnicky odlišní od tých, ktorým hovoríme Germáni v súčasnosti.

A aby to bolo ešte zaujímavejšie, porovnajme s oboma výrazmi (Marcomani a Marhari) slovenský výraz Moravania respektíve jeho staršiu podobu – Maravani a rozdeľme ho opäť tým istým spôsobom na Mar-a-vani. Vani respektíve veni v tamilčine, ktorej príbuznosť so slovenčinou je nesporná (Dr. Cyril Hromník), znamená – husté, zapletené vlasy; vlasy zapletené do vrkoča alebo veľký chumáč vlasov; teda dlhé vlasy, vlasy vo vrkoči alebo veľký chumáč vlasov zatočený vysoko na vrchu hlavy. Jedným slovom, VLASATÝ.

Markomani, Marhari a Maravani sú jednoznačne a nepopierateľne mená jedného a toho istého kmeňa Slovenov, ktorí žili na území Maravy v rozpätí tisíc rokov, a ktorých meno bolo odvodené od ich typickej národnej črty – dlhých vlasov zviazaných do chochola – vrkoča. Comans, haarig či veni majú ten istý význam v troch rozdielnych jazykoch, v latinčine používanej Rimanmi, v nemčine používanej Frankami a v tamilčine/slovenčine používanej Slovenmi.

Nemenej zaujímavé je pomenovanie obyvateľov tej druhej Moravy – Merehani (Marehani). Opätovným rozdelením dostaneme Mar-ehani alebo Mar-e-hani. V prvej variante máme ehani, ktoré pripomína nemecké ehe – manželstvo, sobáš. V druhom prípade ak od  hani oddelíme slovenskú koncovku, dostaneme výraz han. V nemčine poznáme podobné slovo – hang, čo značí úbočie, stráň, svah; či hängen – visieť, lipnúť.

Máme teda dve Moravy, jednu v miestach, kde sa uchýlil Marobud pred Rimanmi – územie na východ od Dunaja (zadunajsko) – východné Maďarsko a Sedmohradsko, pravdepodobne aj Zakarpatsko, obývané Marharmi. Na tomto území sa podľa bavorského geografa nachádzalo 11 miest. Druhá Morava sa nachádzala v podhorí a pohorí (naddunajsko), na úbočiach a stráňach, ktorá príbuzenskými väzbami lipla (visela) na Morave prvej. Tu sa nachádzalo 30 miest, medzi inými aj praslávny, staroslávny hrad – Marobudon. „Druhú“ Moravu tvorilo územie takmer celého dnešného Slovenska, Moravy, časti Čiech a Poľska, východného Rakúska a severného Maďarska, obývané Marehanmi.

Výraz dve Moravy nie je možno najlepší, pretože v skutočnosti samozrejme išlo o jednu Moravu, územne členenú na dve časti. Na časť obývanú Marehanmi, potomkami Kvádov a časti Markomanov a na časť obývanú Marharmi, potomkami niekoľkých Slovenských (Suebskych) kmeňov, ktoré tam na čele s Markomanmi sústredil Marobud.

Marobud sa rozhodol  vzdialiť svoj národ od rímskych hraníc, opustil svoje bývalé sídla a postúpil do vnútrozemia. Valleius Paterculus bol priamym účastníkom rímskych vojenských akcií na strednom Dunaji a preto poznal veľmi dobre kraje i okolnosti o ktorých písal. V jeho Dejinách Ríma spomína [5/149]:

Okrem kmeňa Markomanov nebol v Germánii už nijaký kmeň, ktorý by Rimania mohli poraziť. Tento kmeň pod velením Marobuda opustil svoje bývalé sídla, postúpil do vnútrozemia a usídlil sa v rovinách obkolesených Hercýnskym lesom… Všetky susedné kmene si buď vojensky podrobil, alebo ich dostal do područia zmluvami.

Svoje nové sídlo premiestnil z oblasti, ktoré pôvodne obývali Markomani t.j. dnešného západného Slovenska, severného Maďarska a západného Rakúska a premiestnil ho na západ od Dunaja medzi  rieku Tisu a povodie Mures. V pôvodnej vlasti však zostala významná časť Markomanov, sústredená okolo posvätného mesta Parienna (Nitra) a starobylého mesta Marobudon (Bratislava – Hrad).

Koncom IV. storočia  Paulus diakon spomína, že markomanská kráľovná  Britigil požiadala Sv. Ambróza milánskeho, aby poslal do jej krajiny vierozvestcov. Nitriansky biskup Vurum  (1827 – 1838) v dejinách nitrianskeho biskupstva tvrdí, že táto kráľovná sídlila v Nitre a že jej potom Ambróz  poslal za biskupa  do Nitry svojho učeníka Sunniassa [41].

Neskorší vládcovia Maravy si na toto územie robili nároky a brali ho ako integrálnu súčasť územia Markomanov (Marharov). To bolo pravdepodobne aj príčinou sporu quádskeho Pribinu podporovaného frankami a markomanského Mojmíra, ktorý vyústil vyhnaním Pribinu z Maravy.

Pozostatky tohto veľkého sťahovania možno nájsť aj v súčasnosti v podobnosti geografických názvov západného Slovenska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko): Devín – Deva, rieky Morava – Mures; rieky Trnava – Tîrnava, Trnava – dedinka Tîrnăveni, Zlatníky – Zlatna, Baraolt (Barot) – Brodské, Bahnea – Bohunice, Bistriţa [Bistrica] – Bystrica, Lăpuşna – Lapáš, Dumbrăveni – Dúbravy,

O jednoznačnosti tejto lokalizácie Moravy svedčia pramene historické, geografické a vojensko-politické.

Historické pramene.

V spise o spravovaní ríše spísanej Konštantínom Porfyrogenetosom (10. storočie) sa v súvislosti s Moravou spomína:

V susedstve Turkov (v súčasnosti si hovoria Maďari) sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je (Veľká) Morava, totiž krajina Svätoplukova, ktorú títo Turci úplne spustošili a zaujali. Zo strany hôr susedia s Turkami Chorváti.

Turkické kmene (medzi nimi aj Maďari) v tom čase kočovali v približne oblasti dnešného Maďarska, medzi riekami Dráva, Dunaj a Tisa.  Zo západu mali Frankov, z juhu horstvo dnešnej Bosny a Hercegoviny obývané Chorvátmi a na severe za karpatským oblúkom sídlili Pečenehovia.

Staromaďarským (tureckým) náčelníkom sa však nepodarilo vojensky ovládnuť celú karpatskú kotlinu, ich doménou ostal dnešný Alföld – nížina. Z územia súčas­ného Slovenska postupne ovládli iba časť Žitného ostrova a nížinatý pás na juhu. Oblasť východného Slovenska neobsadili ani do konca 10. storočia [2], preto ak Konštantín Porfyrogenetos spomína Moravu – krajinu Svätoplukovu, ktorú títo Turci úplne spustošili a zaujali, nemožno uvažovať o Morave, ktorej jadro tvorila dnešná česká Morava a západné Slovensko, ale jednoznačne o Morave, ktorej územie sa rozkladalo vo východnej časti karpatskej kotliny, v povodí rieky Tisa a Mures.

Opis Germánie, ktorým anglosaský kráľ Alfréd Veľký (871-900) doplnil anglosaský preklad diela Pavla Orosia, spomína aj krajiny a národy susediace s Moravanmi:

…a na juh od nich, na druhej strane rieky Dunaja, je krajina Korutánsko (land Carendre), južne k horám, zvaným Alpy… Potom na východ od krajiny Korutáncov (Carendran londe), z tamtej strany pustiny (westenne), je krajina Bulharov (Pulgara land). A na východ od nich je krajina Grékov.[3/71]

Krajina Bulharov je jednoznačne situovaná „z tamtej strany pustiny“. Z tamtej strany, teda z opačnej strany pustatiny. Výraz pustatina sa preniesol aj do súdobého maďarského jazyka ako puszta [pusta], čiže pustá, opustená krajina, ktorá v tom čase po nájazdoch lúpeživých tureckých kmeňov bola takmer vyľudnená (východná časť karpatskej kotliny). Časť obyvateľstva sa pravdepodobne utiahla viac do hôr smerom k hraniciam Bulharskej ríše, časť sa premiestnila do oblasti dnešného severného Srbska a Chrovátska – dnešná Vojvodina a Slavónia a časť putovala na sever do oblasti Matry, na juh dnešného stredného Slovenska, o čom svedčí jazyková príbuznosť stredoslovenských nárečí s jazykmi južných Slovanov a naopak, zjavná odlišnosť od nárečí západného a východného Slovenska, ktoré sú navzájom príbuznejšie.

Situovanie Bulharska potvrdzujú aj Anály Franskej ríše [5/148], kde sa pri roku 827 uvádza:

Bulhari na lodiach prepravili svoje vojsko cez Drávu a ohňom a mečom spustošili územia v Panónii žijúcich Slovanov (Slovenov) a po vyhnaní ich vojvodov nad nimi ustanovili svojich správcov.

Bulhari sa zmocnili časti Maravy – jej južnej časti (zhruba dnešné Srbsko na juh od Dunaja) odkiaľ prenikli do Panónie. Ak by susedili s Maravou na rieke Tise alebo Dunaj, ako je to veľmi často interpretované, nevpadli by do Panónie cez Drávu, ale cez Dunaj, odkiaľ by to mali bližšie aj jednoduchšie.

Fuldské anály pomerne podrobne popisujú vzájomné potýčky a vojenské výpravy medzi Moravou a Franskou ríšou. O roku 892 sa môžeme dočítať[5/163]:

Kráľ (Arnulf) sa po víťazstve na Frankami vrátil do Alamanska, kde na kráľovskom dvorci v Ulme dôstojne oslávil Vianoce. Odtiaľ sa vybral na východ v nádeji, že mu vojvoda Svätopluk príde v ústrety. On však odmietol podľa zvyku prísť ku kráľovi, poprel sľúbenú vernosť a všetky predchádzajúce sľuby. Kráľ sa preto rozhneval a v Hengstfelde sa radil s vojvodom Braslavom. Okrem iného bol zvedavý, kedy a kde by mohol vtrhnúť do krajiny Moravanov. Dohodli sa na tom, že do ich kráľovstva vpadne s tromi vojenskými zbormi. Kráľ naozaj zhromaždil Frankov, Bavorov i Alamanov a v júli sa vypravil proti Morave. Tam sa zdržal počas štyroch týždňov s takým množstvom vojska – a ešte mu prišla na pomoc výprava Maďarov – že mohol celé územie spustošiť požiarom.

Odtiaľ tiež vyslal v septembri svojich poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili nakupovať od nich soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli.

Braslav bol poverený správou Sávie, rozliehajúcou sa medzi riekou Sáva a Dráva. Ak by sa Morava nachádzala v povodí dnešnej moravskej Moravy, bolo by mimoriadne čudné prečo by sa radil s Braslavom o tom kedy a kde vtrhnúť do krajiny Moravanov. Lenže Morava sa nachádzala na území neskoršieho Sedmohradska a východného Maďarska, v susedstve Panónie a Sávie. Je preto logické, že sa Arnulf radil práve s Braslavom, ako s najbližším susedom Moravanov.

Na území Moravy sa zdržal počas štyroch týždňov s obrovským vojskom a s maďarskými posilami. Muselo ísť teda o územie pomerne rozsiahle, pretože ani po štyroch týždňoch nielenže nemal krajinu pod kontrolou, ale zjavne musel čeliť množstvu nástrah, ktoré mu Moravania neprestajne pripravovali. Zmohol sa len na to, že celé územie spustošil požiarom. Vzápätí na to posiela k Bulharom poslov, ktorí sa však nepustili do svojho cieľa po pevnine, ale naokolo po rieke Sáve, cez Braslavovu dŕžavu, ďaleko od hraníc Panónie i samotnej Moravy (sedmohradskej).

Ak by poslovia mali putovať do Bulharska z moravskej Moravy, museli by sa plaviť po Dunaji, alebo po súši naprieč dnešným Maďarskom a Rumunskom, čo sa však v análoch nespomína. Ani v jednom ani v druhom prípade by ich však nemohol Svätopluk ohrozovať, pretože by sa nachádzali ďaleko mimo územia a vplyvu moravskej Moravy.

Arnulf prostredníctvom poslov žiada Bulharov, aby Moravanom nedovolili od nich nakupovať soľ. Na základe tejto vety sa mnohí domnievajú, že územie dnešného západného Rumunska a východného Maďarska až po Dunaj ovládali Bulhari, pretože na severe Rumunska v Marmaroši (maď.-Máramarossziget, rum. – Sighetul Marmatiel) sa nachádzajú ložiská kamennej soli v tých časoch už pomerne známe. Ak žiada, aby nepredávali soľ, usudzuje sa, že museli kontrolovať spomínané soľné bane. Avšak v uvedených fuldských análoch sa pred tým spomína, že Arnulf celé územie spustošil požiarom, to znamená všetko, čo sa nedalo obrániť, čo nebolo obohnané priekopu a palisádou. Bane nikdy neboli chránené voči nájazdom nepriateľa a teda je viac než pravdepodobné, že Arnulf v zlosti, že nepokoril svojho protivníka, dal okrem iného zničiť aj soľné bane na severe Moravy v Marmaroši. Bulhari nepotrebovali bane na soľ, pretože mali bezproblémový prístup k akémukoľvek množstvu soli, ktoré mohli získavať pomerne jednoduchým a bezpracným spôsobom – odparom slanej morskej vody na pobreží Čierneho mora respektíve Jadranského mora, ku ktorému mali prístup po obsadení srbskej Moravy.

Soľ zaiste bola a aj je dôležitá vo výžive jedinca, dokonca je nevyhnutnou súčasťou kvalitného chovu koní, avšak nie je až tak dôležitá, žeby sa bez nej nedalo nejaký čas vydržať. Arnulf určite neočakával, žeby Moravania bez soli boli vydaní osudom do jeho nemilosti. Zmienka o soli naznačuje, že tu išlo o čosi úplne iné, pretože inak by požadoval od Bulharov, aby neposkytli Moravanom kone, zbrane prípadne statok či potraviny – všetko to, čo mohlo vyplienenej krajine a jeho obyvateľstvu chýbať. Je zjavné, že Moravania napriek nájazdom mali okrem soli všetkého nadostač.

Naši predkovia vždy vítali cudzincov vzácnymi darmi – chlebom a soľou, čím dávali najavo dôležitosť tohto nerastu v ich živote. Je pravdepodobné, že obmedzením soli na Morave, chcel dosiahnuť aspoň akési morálne pokorenie Moravanov, spôsobením nedostatku posvätnej soli, keď ako dobyvateľ uspel len ako podpaľač. Ľudská pýcha v živote veľkých vojvodcov, ale i malého človeka generuje častokrát tie najnezmyselnejšie reakcie, ktoré okolie či história niekedy len ťažko dokážu pochopiť.

Obmedzenie množstva soli na území Maravy však mohol mať ešte jeden aspekt. Je známe, že Maravania nerazili žiadne peniaze. Avšak je dobré ak tovarovú výmenu zjednodušuje nejaký všeobecne akceptovaný ekvivalent, ktorý zároveň má vlastnú reálnu hodnotu (spotrebnú hodnotu). Archeológia dokladuje existenciu sekerovitých hrivien, no čo už archeológia môže doložiť len veľmi ťažko, je existencia soli, ako všeobecného platidla.

Kamenná soľ sa ťažila, uskladňovala a bola predmetom obchodu. Soľ potreboval a potrebuje každý, a svojou povahou je priam predurčená ako platidlo. Je to nerast, čas nemá na jeho kvalitu žiaden vplyv a je potrebný pre život. Tým, že sa to platidlo aj spotrebovávalo (na rozdiel od zlata a striebra), mohlo pri nedostatku soli dôjsť k určitým hospodárskym obmedzeniam, čo pravdepodobne aj bolo Arnulfovým cieľom. Rozprávka „Soľ nad zlato“ má zjavne racionálny pôvod v starých dejinách Slovenov.

Johannes Aventinus (*1477 – †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 13 [22/367] uvádza:

Avšak vrátim sa k Maďarom: ti blúdiaci po tri roky po území východnej časti veľké Germánie a po území oboch Sarmatií, prešli medzi veľmi divokými národmi po rozsiahlych pustinách i hvozdoch a hľadali si  obživu v koristení, lúpežení a lovu. Až v štvrtom roku dosiahli od Arnulfa stálych sídel. Vtedy vpadnú do Dákie – tá sa tiahne spolu s Dunajom na východ – za rieku Tisu. Povraždí a zničí Avarov a Húnov (o nich sme sa zmienili, že boli vytlačení a zahnaní z Norika a z Panónií Pipinom a Bavormi) a obsadia ich zem a doposiaľ ju držia. Vtedy národ i meno Avarov a Húnov vzali aspoň v Európe za svoje. Sídlili tu u Dunaja a bývali jednak v Dákii, jednak v Panóniách a v Noriku, päťstodeväť rokov až po tú dobu. Vtedy tiažou Maďari postihnú skôr skazou než porážkou tak isto Venedov, ktorí obývali Dákiu a boli poslušní moravského kráľa Svätopluka, podrobia si celú Dákiu a tú až doposiaľ nazývajú „Uhorskom vo Veľkej Germánii“.

Johannes Aventinus zreteľne uvádza, že Venedi (Sloveni) obývali Dákiu „a boli poslušní moravského kráľa Svätopluka“. Okrem iného tiež uvádza, že Maďari „Sídlili tu u Dunaja a bývali jednak v Dákii, jednak v Panóniách a v Noriku, päťstodeväť rokov až po tú dobu.“, t.j. do čias, kedy Johannes Aventinus písal svoje dielo. Celý čas teda obývali Alfóld, karpatskú pustatinu, s priľahlými územiami, pričom do vojnových stretov sa zrejme nepúšťali, pretože Maďari Venedov (Slovenov) v Dákii postihli skôr „skazou než porážkou“ . Znamená to, že svojou prítomnosťou v strede krajiny Slovenov navzájom odcudzili, čo spôsobilo samostatný historický vývin v neskoršom období.

Zaujímavý je aj popis Dákie, kde hovorí, že Dákiu až doposiaľ nazývajú „Uhorskom vo Veľkej Germánii“. Z tejto zjavne nenápadnej poznámky vyplýva, že ešte v 16. storočí, za čias Aventinusa, sa tomuto územiu hovorilo Veľká Germánia. Podľa všeobecne uznávaných predstáv toto územie obývali Sloveni už minimálne tisíc rokov. Za ten čas sa pojmy Germánia a Veľká Germánia museli stratiť, ibaže by Germáni ešte stále obývali túto časť Európy, a obývajú ju až dodnes.

Nanajvýš zarážajúce je, že pôvodný latinský text neobsahuje žiaden výraz Maďar, Mogor ani nič podobné. Český preklad z latinčiny je nasledujúci: Ugros (lat.) – Maďarům (čes.), Ugri (lat.) – Maďaři (čes.), Ungaria (lat.) – Uhry (čes.). Je nepopierateľné, že ešte v 16. storočí výraz Maďar neexistoval. Z toho je zjavné, prečo sa tak zaťato držia svojho pojmového slovníka, kde Uhor znamená Maďar. Ak by tomuto tak nebolo, maďarská identita by sa scvrkla na nejakých cca 200 rokov a to je pre ich ideológov neprijateľné. Tento pojmový guláš Maďarom uberá schopnosť triezveho náhľadu na skutočné dejiny ich vlastného národa.