O pôvode Slovenov a Sloveniek.

Marobudon

Marobudon bolo hlavným sídlom kmeňového zväzu Markomanov, ktoré sa najneskôr v období okolo roku 20 p.n.l. dostalo do politickej závislosti od Ríma. Mesto je stále opradené takmer mýtickým tajomstvom. Žiadnemu z bádateľov sa doposiaľ nepodarilo rozlúštiť presnú lokalizáciu jeho polohy. Príčinu neúspechu je možné vidieť v nesprávnom umiestnení životného priestoru Markomanov a ich hlavného sídla do centra Čiech.

Pri hľadaní lokality musíme brať na zreteľ niekoľko veľmi dôležitých faktorov.

1. Marobudon bolo na svoju dobu rozsiahlym mestom s rozvinutým obchodom. Je veľmi pravdepodobné, že sa nachádzal na niektorej z dôležitých obchodných ciest a priamo na jeho území sa okrem obydlí panovníka a domácej šľachty (kniežat) museli rozkladať aj sklady rímskych obchodníkov. V žiadnom prípade nemohlo ísť o mesto zastrčené mimo obchodných ciest. V širšom okolí sa musel nachádzať systém potravinového zabezpečenia, snáď aj rímske vily, či usadlosti vrátane rímskeho komfortu. V širšej oblasti možno očakávať aj početnú vojenskú silu Rimanov, po ktorej museli zostať stopy – vojenské tábory.

2. Marobud, spomínaný v súvislosti s mestom Marobudon, sa dostal na rímsky dvor za čias cisára Augusta (29 p.n.l – 14 n.l.) pravdepodobne ako rukojemník. Za jeho vlády bolo Rímom obsadené územie medzi Alpami a Dunajom – Vindelicia, Raetia, Noricum a Panonia. To že sa Marobud ocitol v Ríme ako rukojemník svedčí iba o jednom – územie, kde z poverenia občiny vládol jeho otec (prípadne niekto z jeho rodiny) sa muselo nachádzať v priamej vojenskej podriadenosti Rímu. Je len ťažké si predstaviť, že niekto dobrovoľne poskytne svojho najbližšieho príbuzného ako zábezpeku, ak nie je pod priamym vojenským tlakom.

Augustus obsadil územia až po Dunaj, ktorý tvoril jeho severnú hranicu impéria. Šlo o pomerne veľké územie, kde kedykoľvek mohlo dôjsť k revolte a vzbure, podporovanej spoza severných, či východných hraníc. Rukojemníci preto museli pochádzať práve z týchto novoobsadených území, a slúžili ako záruka proti možnému povstaniu. Je treba si uvedomiť, že vojenská sila rímskych vojsk bola zaťažená kontrolou novozískaných území, a v tom čase jednoducho nebola schopná operovať ďalej na severe. Niektorí historici sa dokonca domnievajú, že Rimania neboli fyzicky schopní dlhodobo vojensky operovať v rámci Limes romanus, nieto ešte za jeho hranicami. [61/44] Ich najúčinnejšou vojenskou metódou bolo rozoštvávanie domácich kmeňov voči sebe navzájom.

Z takejto pozície len ťažko mohli diktovať Markomanom sídliacim niekde v Čechách podmienky mieru výhodné pre Rím. Ak bol naozaj Marobud za cisára Augusta na jeho dvore ako rukojemník, musel pochádzať z novoobsadených území – Vindelicia, Raetia, Noricum alebo Panonia.

3. Mesto muselo byť situované na dobrom mieste, relatívne dobre chránené hlavne zo smeru Ríma. Najlepšou ochranou boli veľké rieky. Samotné mesto muselo mať prepracovaný obranný systém umiestnený na vyvýšenom mieste (obudon).

4. Marobudon bolo obchodným centrom. Barbarský panovník ťažil z obchodu a určite si uvedomoval silu a zmysel peňazí. Je veľmi pravdepodobné, že Marobudov otec i jeho predchodcovia razili po vzoru Grékov a neskôr Rimanov svoje vlastné mince. Tie platili na území Svébov (Markomanov) až do doby, pokiaľ Rimania neobsadili vojensky aj politicky toto územie, prerušili razbu domácich minci a zaviedli svoju, menej kvalitnú, menu.

5. Marobudon ako mesto pod týmto názvom zaniklo, to znamená, že muselo byť zničené alebo premenované, prípadne oboje. Je možné, že sa na jeho území v súčasnosti rozkladá nejaké väčšie mesto, čo sťažuje archeologický výskum.

Ak zhrnieme vyššie uvedené body zistíme, že Marobudon bolo centrum obchodu, s vlastným peňažným systémom, pravdepodobne so silne rozvinutou remeselnou činnosťou a silným agrárnym zázemím, stredne veľké až väčšie, dobre brániteľné a opevnené mesto, nachádzajúce sa na dôležitej obchodnej ceste (možno priamo na križovatke ciest) na území Vindelicia, Raetia, Noricum a Panonia, respektíve niekde na ich hranici. Na základe súčasných archeologických nálezov, týmto kritériám zodpovedá iba jedno miesto v strednej Európe – Bratislavský hradný vrch s priľahlým územím.

Na území Bratislavy leží miestami až jeden a pol metra hrubá vrstva odpadkov z pred veľkomoravského obdobia, ktorá svedčí o veľmi intenzívnom osídlení [51/127]. V tejto vrstve boli nájdené mohutné základy murovanej budovy, schopné uniesť obrovskú záťaž, pravdepodobne aj viac podlažnú budovu. Zvyšky tejto stavby boli miestami až dva metre vysoké, a ich základy boli také pevné, že na nich v stredoveku postavili základy neznámeho domu.

Niekoľko metrov od múru stál mohutný pilier s pôdorysom 140 x 170 centimetrov z precízne opracovaného kameňa, druhý múr bol ukončený starostlivo opracovaným nárožím. Pri múroch sa zachovali zvyšky maltovej dlážky vyloženej riečnymi okruhliakmi, 30 centimetrov vysoký schod a kameňom vydláždený kanál, ktorý sa na úrovni nároží rozvetvoval. Stavba bola pravdepodobne súčasťou väčšieho, neskôr úplne zničeného celku.

V Bratislave boli nájdené pozostatky mincovne, železiarskych a hrnčiarskych pecí, metalurgické dielne a veľké množstvo mincí. Mince sú v rámci celoeurópskeho priestoru unikátne a na základe tejto svojej jedinečnosti dostali pomenovanie podľa miesta nálezu:  „mince takzvaného bratislavského typu“, nazývané aj Biateky. V roku 1958 sa spomínalo vyše 1500 objavených mincí (toto číslo neustále rastie), z toho 1353 na slovenskom území. Správa o prvom náleze pochádza z roku 1776, neskôr sa našli ešte ďalšie na dnešnej Československej ulici, na neznámom mieste v okolí Bradlianskej ulice, 32 mincí sa našlo pri archeologickom výskume na Bratislavskom hrade a evidujú sa aj desiatky nálezov jednotlivých mincí uložených v Mestskom múzeu, objavených prevažne na neznámych miestach, ale aj na Michalskej, Jesenského a Záhradnickej ulici, na Kolibe a v Petržalke. Z okolia mesta možno spomenúť poklad 124 mincí v Jarovciach, menšie nálezy vo Vajnoroch, v Devíne, Devínskej Novej Vsi a na ďalších nie príliš vzdialených miestach mimo bratislavského obvodu, ako aj v neďalekom Rakúsku. Vo všeobecnosti bolo týchto mincí nájdených tak veľa, že v 19. storočí ich múzeá ani nechceli, takže nakoniec veľké množstvo z nich bolo roztavených [51/123].

razba mincí * depoty minci * železiarske pece * hrnčiarske pece * metalurgické dielne

Situačný plán Bratislavského opida (obuda) podľa K. Pietu, 2001.

Na mieste Bratislavy sa kedysi zjavne nachádzalo vysoko rozvinuté obchodno-remeselné centrum, ktorého obyvateľstvo podľa súčasného presvedčenia vedátorov tvorili keltskí Bójovia. V Kronike Slovenska z roku 1998 na strane 60 sa dočítame [40/60]:

V 1. storočí pred Kristom na významnom dunajskom priechode v mieste dnešnej Bratislavy vzniklo najdôležitejšie centrum bójskeho kmeňového zväzu v oblasti stredného Podunajska. Oppidum s akropolou na hradnej vyvýšenine a s remeselníckymi dielňami sústredenými najmä na území Starého Mesta zaberalo plochu približne 60 hektárov. Jeho štruktúru ani opevňovací systém bližšie nepoznáme, lebo nám v tom bráni zástavba stredovekého a novovekého mesta. Nálezy ôsmych pokladov s obsahom vyše 1000 mincí vlastnej výroby a doklady o odlievaní a razení mincí na Panskej ulici svedčia, že tu pracovala mincovňa. Zapojenie bratislavského oppida do diaľkového obchodu dokladujú o.i. mnohé nálezy mincí bratislavského typu po celej Európe (napr. aj v severotalianskej Udine), ako aj výskyt kampánskej keramiky v Bratislave.

Spomínajú sa tu dve veľmi dôležité veci: keltský kmeň Bójov, sídliaci na území dnešnej Bratislavy a razenie mincí. Záhadou je, ako obec historikov dospela k všeobecnému poznaniu, že Bójovia žili na území Bratislavy. Tento hlboko zakorenený mýtus sa neopiera o jediný fakt, naopak, stojí na predpokladoch a dohadoch, no napriek tomu sa prezentuje ako jedinečná pravda nielen v Kronike Slovenska, ale v každej významnejšej i menej významnej literatúre venovanej tomuto historickému obdobiu.

Dôkaz potvrdzujúci lokalizáciu nájdeme hneď na tej istej strane pod názvom „Keltskí Bójovia na Slovensku“, kde sa uvádza [40/60]:

Prvá bójska imigrácia zasiahla juhozápadné Slovensko zjavne už v 1. štvrtine 2. storočia. Súvisela s porážkou Bójov v severnej Itálii r. 191. Starogrécky historik Strabón (60 p.n.l – 20 n.l.) uvádza, že Bójovia odtiahli k Dunaju, kde sa usadili po boku Tauriskov. Za doklad presunu keltského obyvateľstva zo severnej itálie na západné Slovensko možno pokladať aj nález rímskej republikánskej mince aes grave z r. 235-200 a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis (takéto mince razili severoitalskí Kelti) na laténskom sídlisku v Nitre…

Obe články majú niekoľko nezrovnalostí, pričom v jednom bode si dokonca navzájom odporujú. V prvom texte sa uvádza doslova: „Zapojenie bratislavského oppida do diaľkového obchodu dokladujú o.i. mnohé nálezy mincí bratislavského typu po celej Európe (napr. aj v severotalianskej Udine), ako aj výskyt kampánskej keramiky v Bratislave.“. V druhom sa však tvrdí čosi úplne iné: „Za doklad presunu keltského obyvateľstva zo severnej itálie na západné Slovensko možno pokladať aj nález rímskej republikánskej mince aes grave z r. 235-200 a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis (takéto mince razili severoitalskí Kelti) na laténskom sídlisku v Nitre.“

Takže na jednej strane je bratislavské opidum centrum obchodu, na strane druhej sa nález cudzokrajnej mince považuje za dôkaz presídlenia. Podivuhodná argumentácia. Z archeologických nálezov sa žiaľ nedá vyčítať národnosť či kmeňová príslušnosť. Skrz to, že bratislavský hrad bol centrom obchodu, nielenže sa na jeho území nachádza množstvo cudzokrajných predmetov, ale aj napríklad technológia výroby, či výrobné prostriedky mohli byť importované z iných oblastí Európy (tak ako je tomu aj dnes). Domáci remeselníci si tieto postupy osvojili, takže vyrobené produkty nájdené archeológmi nemôžu byť dôkazom prítomnosti iného kmeňa, ale iba dôkazom inej kultúry toho istého národa alebo, a to je najpravdepodobnejšie, výsledkom obchodnej výmeny.

Typickým príkladom je posudzovanie pôvodu murovanej budovy nájdenej na Kapitulskej ulici. Na základe nájdených črepov z jemne tuhovanej keramiky, je pripisovaná Keltom, avšak na základe iných črepov nájdených v okolí je pripisovaná skôr Dákom [51].

Vzhľadom na to, že sa v Bratislave a jej okolí nenašlo žiadne pohrebisko z tohto obdobia, ktoré by malo podstatne väčšiu vypovedaciu schopnosť ako nájdené črepy, nemožno na základe nájdeného „spotrebného tovaru“ vyvodzovať žiadne závery o nacionalite obyvateľstva. Čo by asi tvrdili archeológovia o dvetisíc rokov, keby v Bratislave vykopali auto značky Made in Korea, rádio made in India, súpravu keramických tanierov made in Brazil, hodinky made in Japan a extrémne množstvo spotrebného tovaru made in China? Na základe veľkého množstva tovaru z Číny, v duchu takejto filozofie, by museli dospieť k presvedčeniu, že tu žili Číňania.

V súvislosti s územím Bratislavy je prezentovaná prítomnosť keltského kmeňa Bójov. Tu je dôležité si uvedomiť pojem samotný pojem „Bójovia“ (Boii – lat.). Z historických zápisov (nie však originálnych) bolo vydedukovaných niekoľko lokalizácií Bójov, ktorí sú spomínaní v rôznych časových obdobiach – severné Taliansko, Panónia, Bohemia (Čechy), Morava, západné Slovensko, Sliezko (Poľsko). Jednoznačne sú však doložení len Strabónom (*60 p.n.l – †20 n.l.) [5/126] v Taliansku, ktorý uvádza:

V minulosti ako som už povedal, sídlili v poriečí Pádu väčšinou Kelti. Najvýznamnejšími keltskými kmeňmi boli Bójovia a Insubri, ako aj Senóni, ktorí spolu s Gaisatmi v minulosti zaútočili na Rimanov a zdolali ich. Tých však neskôr Rimania načisto vykynožili, Bójov aspoň vyhnali z ich miesta. Bójovia sa presťahovali do oblastí pri rieke Istros, kde žili popri Tauriskoch v ustavičných vojnách proti Dákom, kým ich nestihla úplná skaza. Svoju pôdu, ktorá patrila do Illyrica, prenechali susedom ako pastviny…

Opis presťahovania Bójov k rieke Istros (Dunaj), zaberá tak širokú oblasť, že začlenenie Moravy a západného Slovenska, do Bójskeho priestoru osídlenia je viac než diskutabilné.

Druhý pomerne presný popis miesta Bójov nám ponúka Tacitus (*55 n.l. – †?) vo svojom diele Germánia [32/XXVIII].

A tak medzi Hercýnskym lesom, riekou Rýnom a riekou Mohan sídlili Helvéti, ďalej za nimi Bojovia, obe kmene galské. Meno Boihaemum trvá doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.

V latinskej verzii [33/XXVIII] sa označenie Boihaemum uvádza ako Boihaemi, pričom toto územie je Tacitom jednoznačne vyšpecifikované riekou Rýn, riekou Mohan a Herkýnskym lesom (Šumava, Český les). V latinčine sa opis umiestnenia Bójov  …Helvéti, ďalej za nimi Bojovia,.. uvádza ako …Helvetii, ulteriora Boii,..…Helvetii and Boii,.. (Helvetii, vzdialenejší – odľahlejší Boii); v anglickej verzii je to ešte jasnejšie, kde sa píše

Helvéti teda sídlili bližšie k rieke Rýn a ďalej za nimi (v tom istom trojuholníku) sídlili Boji. V opise územia zjavne nejde o Čechy! Je zaujímavé, že historici v 19. a začiatkom 20. storočia stotožňovali územie Bójov s Bavorskom, ktoré Tacitovmu popisu vyhovuje omnoho presnejšie než Čechy. Stopa po mene Boii sa zachovala aj v samotnom pomenovaní Bavorska v niektorých európskych jazykoch:

Bayern (nem.), Bajorország (maď), Beieren (hol.), Bayern (nor.), Bayern (šved.), Bayern (dan.), Baijeri (fin.). V ostatných jazykoch, románskych aj slovanských, je pomenovanie podobné latinskému  Bavaria (Bavorsko).

V tejto súvislosti pomerne mätúco pôsobí veta „Meno Boihaemum trvá doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.“. Ak vetu skutočne napísal Tacitus a nevložil ho neskôr jeden z mnohých prepisovateľov jeho diela, potom názov Boihaemum nepochádza od Bójov. Tacitus napísal Germániu v prvom storočí nášho letopočtu, opisoval kmene a národy žijúce v Germánii v čase jeho života a ak v tomto čase uvádza, že sa obyvateľstvo zmenilo, môže hovoriť o Bójoch len ako o novoprišelcoch, pričom meno Boihaemum trvá doposiaľ, aj keď tu prišli Bóji. A že to myslí naozaj takto, svedčí predchádzajúci odsek [32]:

Božský Julius, autor najznamenitejší, nás poučuje o tom, že moc Galov bola kedysi väčšia, a to nám dovoľuje veriť, že i Galovia prichádzali do Germánie. Akou slabou prekážkou bol predsa vodný prúd, ak chce ten či onen národ, keď zosilnel, vymeniť svoje sídla a zabrať také, ktoré boli doposiaľ bez pána, nerozdelená mocou kráľov.

A tak medzi Hercýnskym lesom, riekou Rýnom a riekou Mohan sídlili Helvéti, ďalej za nimi Bojovia, obe kmene galské….

V tom istom diele v kapitole XLII uvádza:

Obzvlášť výnimočná je sláva a moc Markomanov. I samotné svoje súčasné sídla získali statočnosťou, vyhnaním Bójov…

Bójovia sa teda podľa jeho opisu koncom 1. storočia nachádzajú v Bavorsku (prípadne v Čechách) a Markomani na miestach pozdĺž Dunaja, ktoré kedysi Bójovia obývali. Tacitus umiestňuje Markomanov, ktorí vyhnali Bójovna miesta pri Dunaji:

…Bližší, ak budem sledovať Dunaj, ako som predtým sledoval Rýn, je obec Hermundurov, verná Rimanom. Preto ako jediní z Germánov obchodujú nielen na dunajskom brehu, ale i vo vnútrozemí  a v najsvelejšej kolonii raetskej provincie….

Ďalej uvádza: Vedľa Hermundurov sídlili Naristi a ďalej Markomani a Kvádi.

Vedľa mal zjavne na mysli pozdĺž rieky Dunaj smerom na východ. Hermunduri sídlili v susedstve Bójov (na severozápade) a v susedstve Raetskej provincie. Ďalšj na východ boli sídla Naristov podľa ktorých dostala neskoršia rímska provincia názov – Norikum (Naristi – Noristi – Norikum). Východne od Norika sídlili Markomani a Kvádi.

Priestor Markomanov a Kvádov bol teda od Norika smerom na východ až po územia Sarmatov a Dákov, od ktorých ich „oddeľoval vzájomný strach alebo hory“ [32/I]]. Tými horami mohol byť jedine karpatský oblúk tiahnuci sa cez súčasné Rumunsko a Podkarpatskú Rus na Slovensko.

Valleus Paterculus (*19 p.n.l. ) v dejinách Ríma II [53/149] podrobne opisuje udalosti, na ktorých sa osobne zúčastnil, najmä vojny na severnej hranici Rímskej ríše za vlády cisára Augusta a Tiberia:

Okrem kmeňa Markomanov nebol v Germánii už nijaký kmeň, ktorý by Rimania mohli poraziť. Tento kmeň opustil pod vedením Marobuda svoje bývalé sídla, postúpil do vnútrozemia a usídlil sa v rovinách obkolesených Hercýnskym lesom.

Tiberius sa rozhodol, že v nasledujúcom roku zaútočí z rozličných strán na Marobuda a jeho ríšu. Poveril Sentia Saturina, aby presekal husté Hercýnske lesy a doviedol légie cez územie Chattov do Boiohaema (tak sa nazývala krajina, kde sídlil Marobud). Sám vytiahol proti Markomanom s vojskom slúžiacim v Illyricu od Carnunta, miesta v Norickom kráľovstve, ktoré sa nachádzalo najbližšie pri jeho hraniciach.

Tibérius vládol v rokoch 14 až 37, takže tento text opisuje situáciu minimálne pol storočie pred Tacitovou Germániou. Podľa Tacita, Marobud sa usídlil na území, odkiaľ vyhnal Bójov. Valleus Paterculus toto územie nazýva Boiohaemum. O pol storočie neskôr Tacitus pomenúva názvom Boihaemum územie, kde sídlia Bójovia (pravdepodobne Bavorsko) a nie Markomani (akoby sa opäť presťahovali), pričom samotný názov „doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.“, z čoho vychádza akoby pomenovanie nepochádzalo od Bójov, ale naopak.

Na prvý pohľad je zrejmé, že Valleus Paterculus umiestňuje Boiohaemum niekde úplne inde ako Tacitus. Kde teda to slávne Boihaemum (Tacitus) či Boiohaemum (Valleus Paterculus) bolo? Mohlo ísť skutočne o územie dnešných Čiech, kedysi nazývanými Bohemia?

Odpoveď možno nájdeme v samotnom názve kmeňa – Boii. Pôvod názvu Boii [59] je odvádzaný buď zo starej írštiny zo slova amboune, z protokeltského slova ambouios, čo označovalo človeka nevlastniaceho žiaden dobytok. Druhý variant, presadzovaný českým lingvistom Júliusom Pokorným, je založený na báze slova bojovník, odvodeného  z indoeurópskeho bhei(ə)-, bhī- čo značí úder, zásah.

Okrem týchto dvoch vysvetlení však existuje ešte jedno, ktoré mal Július Pokorný možno aj na mysli, no svoje predstavy sa žiaľ snažil vysvetliť spôsobom príliš komplikovaným, majúc na zreteli určité vedecké hranice, ktoré nemožno prekročiť.

Bóji sa v latinčine uvádza ako Boii (plural), Boius (singular); v gréčtine Bóϊoi [59] a v slovenčine (podobne i v češtine) Bóji, či Bójovia. Slovný tvar „boj“ je v slovenčine základom slova vyjadrujúceho vojnový stret medzi dvoma jedincami či dvoma skupinami ľudí. Všimnime si ako sa mi to ťažko popisuje. Boj nemá v slovenčine alternatívny výraz a je rýdzo slovenského pôvodu. Od slova boj sú odvodené ďalšie slová ako bojovať, bojovník, súboj, bojko, atď.

Výraz bojovník so svojou koncovkou spadá pravdepodobne do neskoršieho obdobia, pôvodný výraz sa pravdepodobne končil na –ar, obdobne ako pomenovania ďalších profesií:  kovár ( kováč – zah.) [31/52], murár, tesár, farár, maliar, farbiar, želiar, truhlár, chmeliar, koškar (zah.), včelár, tokár, rezbár, mäsiar, lekár, tehliar, kuchár, kolesár, kolár, zvonár, vikár, smetiar, drotár, horár, kotlár, peciar, strojár, stavbár, pisár, počtár, hvezdár, včelár, bačár, kominár a samozrejme – bojar.

Pravdepodobný je aj samotný (holý, skrátený) výraz boj, ktorý má identický význam ako bojovník, avšak tento tvar (boj) nebol poňatý do novodobej spisovnej slovenčiny.

Bojar nachádzame aj v názvoch označujúcich Bavorsko, napríklad v nemčine: Bayern – Baier(n) – Bajer – Bojar. V ostatných súčasných germánskych jazykoch je to podobné. V maďarčine v slove Bajorország, časť ország značí krajina, štát; takže na pomenovanie Bavorska môžeme použiť prvú časť slova: Bajor – Bojar. Bayern (Bajern) by teda aj podľa názvu mala byť krajinou Bójov – Bojarov, teda bojovníkov.

V súvislosti s nejasným určením územia nazývané Boihaemum sa natíska niekoľko vysvetlení. Prvé z nich, snáď aj najpravdepodobnejšie je, že určenie miesta „(tak sa nazývala krajina, kde sídlil Marobud)“ bol dopísaný dodatočne niektorým z prepisovateľov Paterculusových dejín Ríma. Podobných úprav v starovekých dielach bude pravdepodobne veľa, čo môže byť jednou z príčin, prečo si mnohé z nich navzájom odporujú. Dôsledkom toho vzniká priestor na rôzne, navzájom odlišné, vysvetlenia historických udalostí.

Johannes Aventinus (*1477 – †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 13 [22/367] spomína dve územia : Boiemiam (lat.) prekladané ako Čechy a Boiariam (lat.) prekladané ako Bavorsko [22/347]. Ktoré z týchto dvoch území bolo teda to slávne Boiohaemum, či Boihaemum? Mohli byť obe?

Nie je vylúčené, že Boihaemum bolo územie, kde sa zhromažďovali bojovníci, akési vojenské centrum, ktorých mohlo byť v rôznych časových obdobiach na rôznych miestach niekoľko. Text Valleusa Paterculusa opisujúci Boihaemum, krajinu, kde v tom čase sídlil Marobud, hovorí sám za seba:

Tento kmeň opustil pod vedením Marobuda svoje bývalé sídla, postúpil do vnútrozemia a usídlil sa v rovinách obkolesených Hercýnskym lesom… Obkolesil sa telesnou strážou a neprestajnými cvičeniami dosiahol v nej takmer rímsku disciplínu… Vybudoval armádu, ktorá mala sedemdesiattisíc pešiakov a štyritisíc jazdcov, a pripravoval ju cvičením v ustavičných vojnách so susedmi na väčšie úlohy, než akými sa vtedy zaoberal… Keďže mohol v každej chvíli vyraziť jedným alebo druhým smerom, všetci sa ho báli.

Ak bolo Boihaemum vojenské územie s koncentráciou bojovníkov, potom musíme pripustiť že Boji ako takí nemuseli byť kmeňom, aj keď boli historikmi ako kmeň zaznamenaní. Mohlo ísť o žoldnierov na voľnej nohe, či rôzne ozbrojené skupiny, ktoré sa dobrovoľne alebo nedobrovoľne odčlenili od otčiny a prevažne bez žien a detí sa pustili vlastnou cestou. V minulosti o podobné prípady nebolo núdza. Z tých najznámejších možno spomenúť napríklad Avarov.

Boji – bojari bola spoločenská vrstva bojovníkov pôvodného obyvateľstva, ktorá sa pod tým pomenovaním zachovala ešte donedávna v cárskom Rusku (Bojari). Z historických záznamov poznáme meno Boiorix, ktorým (napriek keltskej koncovke) bol pomenovaný kimberský, teda germánsky kráľ.

Bojovníci bez spoločenského a vzdelanostného zázemia však len ťažko mohli byť nositeľmi kultúry, remeselných zručností či vlastného mincovníctva. Samozrejme nie je vylúčené, že pomenovanie Boii sa naozaj vzťahovalo na kmeň, ktorý týmto názvom prejavoval svoju spoločenskú hodnotu či životný štýl. Ich koristnícky spôsob života, vyplývajúci z ich pomenovania, však nemohol byť zárukou významného kultúrneho zázemia.

Podľa súčasných predstáv, archeologické lokality Stradonice, Závist, Hrazany a Nevězice nachádzajúce sa v Čechách, sú pripisované keltským Bójom, ktorí okolo roku 70 p.n.l. opustili svoje opevnené sídliská a tiahli smerom na východ, na západné Slovensko, kam priniesli svoju kultúru – spracovanie kovov, mincovníctvo, či výrobu keramiky. Je pozoruhodné, že tieto bójske opidá vykazujú oproti bratislavskému osídleniu diametrálne odlišné urbanistické prvky a o porovnávaní mincovníctva či ostatných výrobných činností, nemôže byť ani reči.

Charakteristickým prvkom českých bójskych opíd boli dvorce, zomknuté do jednej líniovej rady, oddelené navzájom ohradou alebo cestou. Rozloha týchto sídliskových areálov bola pomerne kolísavá, v prípade hrazanského opida išlo väčšinou o rozmery 40 x 25 m, v Závisti sa dominantný akropolový dvorec rozprestieral na ploche 70 x 70 m, rozmery ostatných sa pohybovali okolo 40 x 60 m. Dvorce pozostávali zvyčajne z niekoľkých obytných objektov, zariadení hospodárskeho, výrobného, prípadne provizórneho charakteru a občasne aj špecializovaných pracovísk.

Na dvorce nadväzovali menšie celky – hospodárske usadlosti, ktoré svojou povahou predstavovali kvalitatívne a kvantitatívne zredukované obrazy dvorcových komplexov. Viazali sa obyčajne na plošne redukované pozemky a vyznačovali sa mimoriadnou variabilitou obrysov (rozloha sa pohybovala okolo plochy 25 x 12 m). Obyčajne pozostávali z obytného, resp. viacúčelového objektu a jednej až dvoch prístavieb hospodárskeho, prípadne výrobného charakteru. Výskyt plotov, alebo iných ohradení bol doložený len v zriedkavých prípadoch. Mimo hlavnej zóny aglomerácie, ktorej ráz určovali dvorce a usadlosti, sa postupne šírila sieť rôznorodých drobných objektov, prístreškov a chát.

Pozostatky rastlinných zvyškov, uskladnených v jednotlivých objektoch dvorcových sústav, v Závisti a Stradoniciach interpretovaných ako skladiská obilia dokladujú intenzívnu poľnohospodársku činnosť. Nálezy zreteľne dosvedčujú, že české opidá boli agrárne mocenské centrá zamerané na poľnohospodársku sebestačnosť, so sekundárnym zameraním na remeslo a obchod.

Urbanistické riešenie starovekej Bratislavy, je však od českých opíd diametrálne odlišné. Areál je rozdelený na akropolu, kde boli objavené polozemnicové stavby kolovej konštrukcie slúžiace pravdepodobne obytným účelom; a podhradie, kde boli sústredené výrobno – remeselné areály. Závažné sú aj náznaky separácie výrobnej činnosti, čo svedčí o plánovaní remeselnej výroby. Výskumy dokazujú, že na juhovýchodnom úpätí hradného vrchu v smere k pôvodnej nive Dunaja bola sústredená hutnícka, kováčska, kovolejárska a mincovnícka činnosť, zatiaľ čo výroba keramiky sa koncentrovala v smerom na severovýchod [obrázok]. Ďalšie doklady o remeselnej činnosti mimo historického jadra mesta, na okraji podhradia opida a mimo neho, dosvedčujú existenciu ďalších výrobných osád.

Bratislavské opidum (Marobudon), na rozdiel od českých bójskych opíd, pôsobilo ako protomestské centrum neagrárnych ekonomických aktivít, situované do priestoru s poľnohospodársky nevhodnými pôdami, s dokladom surovinovej základne (bohatý výskyt bahenných vôd) a dôležitých  obchodno komunikačných spojení. To svedčí o centralizovanej forme riadenia, o sídle mocenských štruktúr a o významnom postavení bratislavského urbanistického celku v rámci širšieho regiónu.

Invázna vlna Bójov z Čiech na Slovensko do priestoru Bratislavy okolo roku 70 p.n.l. je dokladaná hlavne typologickou príbuznosťou nízkonominálnych mincí na oboch územiach. Podľa súčasných numizmatických analýz je však zrejmé, že mince bratislavského typu, či statéry alebo hexadrachmy, nesúvisia genetickým spôsobom po metrologickej ani typologickej stránke s českými bójskymi razbami [54/20].

Na základe toho už odborné kruhy pripúšťajú, že bójska migračná vlna smerovala do plne sa rozvíjajúcej sídliskovej enklávy, to znamená, že nemala zakladateľský charakter. Tento opatrný postoj je však potrebné prekonať a otvorene povedať, že Bójovia ako kmeň na Slovensku nikdy neboli! Bolo tu však veľa bójov – bojarov – bojovníkov, ktorí bránili maravský (slovenský) Marobudon voči votrelcom.

Spomínané mince bratislavského typu môžeme považovať za najvýznamnejší a najjednoznačnejší identifikátor a dôkaz kmeňovej príslušnosti (či národnej identity) obyvateľstva, pričom motívy a texty na týchto minciach majú obrovskú vypovedaciu schopnosť, svojou váhou ďaleko zatieňujúcu ostatné archeologické nálezy i veľmi nepresné, niekoľko krát prepisované historické záznamy.

Panuje všeobecná zhoda, že mince bratislavského typu sú jedinečné v rámci celého európskeho priestoru. Toto je dôležitý bod, odkiaľ je potrebné rozvinúť pátranie po obyvateľoch bratislavského opida. Usudzovať o kmeňovej príslušnosti na základe nájdených črepov, spôn, či iného spotrebného tovaru je nešťastné a smeruje k veľkej variácii výsledkov.

Dešifrovanie textov na minciach jednoznačne poukáže na toho, kto mince vyrazil, pretože aj keď sú nápisy písané latinkou, nemajú v latinčine význam. Ide zjavne o pôvodný jazyk vtedajšieho obyvateľstva, ktoré sa v tomto priestore vyvíjalo minimálne už niekoľko storočí predtým. Nejde o žiadnych prisťahovalcov, a už vôbec nie o Bójov, ktorým sú tieto mince pripisované.

Jazyk Bójov dnes nik nepozná, preto akékoľvek pokusy interpretovať texty na minciach ako bójske, či keltské, je dosť neuvážlivé. Používať však tieto nepresvedčivé interpretácie ako dôkaz osídlenia Bójmi, je nešťastné.

Naopak, nápisy sú zreteľne čitateľné súčasnou spisovnou slovenčinou a dodnes zachovanými nárečiami prevažne z východného Slovenska, takže celá bójsko-keltská mincovnícka história na území Bratislavy zaváňa obyčajnou politickou agendou a je na hony vzdialená realite.

Na minciach bratislavského typu razených zo zlata i striebra s rôznymi vyobrazeniami a nápismi sa najčastejšie vyskytuje nápis BIATEC [BIATEK], podľa ktorého mince dostali všeobecné pomenovanie – biateky. V mincovni na území Bratislavy bola mincovňa [3/20], v ktorej sa razili nielen strieborné tetradrachmy, ale aj zlaté statéry s nápisom BIATEC a malé strieborné mince, tzv. simmerinský typ.

Okrem nápisu BIATEC boli nájdené mince s nápismi AINORIX, BVSV, BVSSVMARUS, COBROVOMARUS, COISA, COVNOS, COVIOMARUS, DEVIL, EVOIVRIX, FARIARIX, IANTUMARUS, MACCIUS, TITTO. Medzi odbornou verejnosťou panuje presvedčenie, že ide o mená keltských panovníkov, ktoré oni sami nechali na minciach vyraziť. Na mieste je však otázka, ako sa taký veľký počet osôb mohol mocensky uplatniť v pomerne obmedzenom geografickom i časovom priestore, aký prichádza do úvahy v súvislosti s hypotetickým bratislavským keltským opidom. Nakoniec, že sa jedná o hypotézy, potvrdzuje aj Eva Kolníková vo svojom článku zverejnenom v Historickej revue [60/3]:

Žiadny antický písomný prameň nezaznamenáva existenciu keltského centra, ani neuvádza nikoho z jeho predstaviteľov. Preto sa na základe dôkladného štúdia bratislavských keltských mincí, porovnávaním analógií z iných častí keltského sveta hľadajú hypotézy.

Hlavným inšpirátorom v tomto smere hypotéz je Caesar a jeho „Zápisky o vojne galskej“, kde okrem iného opisuje aj formy spoločenského usporiadania keltských kmeňov v Galii. Tie umožňovali zapojenie väčšieho počtu jedincov do vládnucich štruktúr, čo sa vníma ako vysvetlenie značnej variability nápisov na minciach bratislavského typu.