O pôvode Slovenov a Sloveniek.

Mince Bratislavského typu

Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. Jeden z piatich variantov motívu má na averze zobrazenú dvojicu hláv, ktoré takmer do detailov napodobujú strieborné denáre Rímskej republiky, aké razili monetári Calenus a Cordus v rokoch 70/69 pred naším letopočtom. Sú na ňom dve hlavy symbolizujúce rímske cnosti Honos a Virtus – česť a statočnosť (udatnosť). Na dvoch variantoch je samostatná hlava s črtami portrétu.

Na reverze hexadrachiem s nápisom BIATEC je jazdec na koni zobrazený dvoma spôsobmi – v slávnostnej póze s ratolesťou alebo v bojovom postavení, v pancieri so zdvihnutým mečom a štítom. Rok vydania rímskej republikánskej predlohy sa považuje za dátum, po ktorom vzniklo bratislavské mincovníctvo. Jeho skončenie naznačuje didrachma s nápisom BIATEC. Na averze napodobuje rímsky republikánsky denár T.Carisia s halvou Sibily z rokov 46/45 p.n.l. Na reverze zobrazuje oštepom prebodnutého kanca, aký je na rímskom denári C. Hosidia Getu z rokov 68/60 p.n.l. Minca bola pravdepodobne razená po roku 45 p.n.l. [53/131]

Názov BIATEC je pripisovaný keltskému panovníkovi menom Biatec, čo je v očiach historikov jedným z dôkazov prítomnosti Bójov. Ibaže Bój či Boii je až na počiatočné písmeno B úplne odlišné od slova BIATEC. Tu je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že slová BIATEC a Boii nespája vôbec nič!

Meno Biatec sa nielenže nespomína v žiadnych rímskych spisoch v súvislosti s Bójmi, ono sa tam totiž nenachádza vôbec. Meno Biatek je absolútne neznáme a ani neznie ako meno keltského veľmoža, pretože ak by naozaj išlo o keltské meno písané latinkou, znelo by asi ako Biatrix či Biaterix obdobne ako Vercingetorix, Dumnorix či Ambiorix. Ak tieto mince naozaj razili príslušníci kmeňa Bójov, prečo ani na jednej nenájdeme meno Boio­rix? Meno Boiorix však napodiv vlastnil kimberský, teda germánsky kráľ, ktorý s územím Slovenska nemal nič spoločné a dokonca je historikmi považovaný za Germána.

Naopak, podľa historických záznamov Bójom vládol kráľ Kritasir a pod jeho vládu patrili aj ďalšie keltské kmene, napríklad Tauriskovia usídlení v Noriku. Kritasirovo meno sa však nevyskytuje ani na jednej minci bratislavského typu [51/136]. Písomné pramene sa tu dostávajú do zjavného rozporu s archeologickými nálezmi, ktoré si doposiaľ žiadny vedátor nevie vysvetliť.

Biatec (čítame ako Biatek) sa napodiv svojou skladbou a koncovkou podobá nemalému množstvu slovenských slov, ktoré sú v nárečiach podnes v hojnej miere používané. V šarištine ich nájdeme celú radu. Biatek znie obdobne ako piatek (piatok), opetek (opätok), platek (plátok), poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (uplatok), sviatek (sviatok), zmetek (zmätok), odpustek (odpustok), jarek (potôčik), kvitek (kvietok), majetek (majetok), betek (choroba), dobitek (dobytok), statek (statok), dopitek (dopitok), pomitek (žinka, vecheť), požitek (pôžitok), pribitek (príbytok), poradek (poriadok), ščitek (štítok), predek (predok), dodatek (dodatok), ubitek (úbytok), určitek (určitok), zvitek (zvitok), butek (čižmička), hutek (druh vtáka), prutek (prútik), smutek (smútok), zamutek (zámotok), domek (domček, domec), pribitek (príbytok), stromek (stromček), stolek (stolček, stolička), mostek (malý mostík), listek (lístok), sirotek (sirota), parobek (mladý muž, junák), poradek (poriadok),  atď.

V záhoráčtine – topánek (poltopánka), štranek (tenký povraz), spodek, posek (pupok), kvásek, štráfek (ozdobná pruh, ktorý sa prišíva na sukňu) atď., v slovenčine napríklad slovo peniažtek.

Panovník raziaci mince na svojom území, musel byť Rimanom známy. To, že sa jeho meno nevyskytuje v žiadnych záznamoch môže síce svedčiť o tom, že sa jednoducho dotyčné dokumenty nezachovali, no omnoho pravdepodobnejšie je, že Biatec nebolo meno.

Vodca kmeňa bol volený jedinec, ktorý vynikal určitými vlastnosťami. V tom čase v kmeňových zväzoch panoval vysoký stupeň demokracie, a pravdepodobne nejestvovalo dedičné právo na vladára, takže je len veľmi ťažko predstaviteľné, že by na minciach bolo pri zrode mincovníctva v Bratislave použité meno voleného panovníka. Pri známej vlastnosti Slovenov, ktorou je nesvornosť, podozrievavosť a svojvôľa, sa to javí dokonca ako nemožné. Túto filozofiu jednoznačne podporuje aj prevažná väčšina obrazových motívov vyskytujúcich sa biatekoch. Môžeme tu vidieť dve hlavy, zvieratá reálne i mystické, jazdca na koni a pod. Je omnoho pravdepodobnejšie, že názov BIATEC prezentoval územie, ku ktorému sa vzťahovala razba i samotné použitie, alebo ide o originálny názov meny, či punc kvality.

Jedno z možných vysvetlení, ktoré sa natíska, je výraz PIATEK. Keďže koncové C sa čítame ako K, a písmená B a P spodobujú, je možné, že text na minci, ktorý sa píše ako BIATEC, by sme mali čítať ako PIATEK. Výraz PIATEK vyjadruje v slovenčine aj v iných slovanských jazykoch päť čohosi, resp. pätinu celku. Piatek je v súčasnosti v šarišskom nárečí piaty deň v týždni – piatok. Piatek by sme teda v súvislosti s menou mohli chápať ako päták, čo by najrozšírenejšej minci prislúchalo omnoho pravdepodobnejšie ako meno panovníka.

Avšak vzhľadom k tomu, že sa nápis vyskytuje na strieborných didradrachmách, tetradrachmách, hexadrachmách i na zlatých statéroch, výraz piatek od slova päť vyskytujúci sa na rôznych typoch mincí je nepravdepodobný, pokiaľ nemá ešte iný význam ako číselný.

Tento iný význam nájdeme v rumunčine. Slovo piaţã (čítame piacə) v preklade znamená trhovisko, námestie, trh (odbytište). V maďarčine významu trh zodpovedá slovo piac a pre trhovisko piactér. Trhy sa vždy konali pravidelne v určité dni v týždni. Platilo to v stredoveku a určite aj dávno predtým. Ľudia sa v tento určitý deň stretli na mieste na to vhodnom, kde si vzájomne vymieňali tovar. Je pravdepodobné, že takýmto dňom bol piatok, piatek (šar.), pjatnicapetak (chor.), пéтък (bul.), péntek (maď.)  a skrz tradične sa opakujúce trhy v ten istý deň sa postupne piatek – pjatnica – piaţã – piactér stal pojmom označujúcim nielen deň v týždni, ale aj výrazom označujúcim trhovisko, námestie, trh (odbytište). Neskôr tento pôvodne slovenský výraz bol z generácie na generáciu prenesený Slovenmi až do súčasnej rumunčiny a maďarčiny. Je zaujímavé, že pre slovo trh existuje v rumunčine ešte jeden výraz – tirg, ktorý je zjavne taktiež slovanského pôvodu – targ (pol.), tarh (šar.). V chorváčtine trg značí námestie. (rus.),

Vráťme sa však k výrazu piaţã [piacə]. Svojou výslovnosťou je takmer identický so slovom pľac, ktorým sa v šarištine vyjadruje trh, ale i miesto. Obe výrazy (rumunský aj šarišský) sú významovo identické. Pľac je miesto, kde dochádza k obchodu, buď výmennému alebo za peniaze, pri ktorom je potrebné placic (šar.) – platiť a od toho sú odvodené slová ako pláca (odmena), platba, platiť, zaplatiť, preplatiť atď.

Rumunský jazyk je priradzovaný k románskym jazykom, ktorých základ tvorí latinčina. V latinčine však pre trh existujú úplne iné výrazy – mercātus, nundinaeforum (trhovisko). Všetko nasvedčuje tomu, že staroveká história Rumunska je očividne spätá so Slovenmi omnoho viac ako sú historici v súčasnosti ochotní pripustiť. či

V tomto chápaní mohol byť Biatek názov meny (v našich časoch napríklad koruna či Euro) odvodený od miesta prípadne dňa, kde (kedy) sa najviac používal – na trhu, alebo vo význame slov piaţã (trh) a pľac–placic vyjadroval prostriedok, ktorý svojím názvom vypovedal, prípadne zaručoval vyplatenie (výmenu) za iný tovar dennej spotreby či potravín v inom časovom horizonte (neskôr) než v čase realizovaného obchodu. Dával záruku majiteľovi Biateka(ov), že o nejaký čas, o rok prípadne dva, tento peniaz vymení za iný tovar reálnej úžitkovej hodnoty. Biatec teda svojím názvom symbolizoval tovarovú výmenu, obchodné transakcie a samotný akt výmeny.

Potvrdzujú to aj súčasné slová používané na území Šariša (týka sa to aj iných východoslovenských nárečí), ktoré vo svojom slovnom základe majú slovo PLAT – PLATEK a ktoré zároveň priamo súvisia s peniazmi a s platením – poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (úplatok). Slovný základ PLAT-EK, vyjadrujúci platbu za niečo, je až na neuverenie podobný  nápisu na minciach typu BIATEK [PIATEK].

COISA – KOISA (KOSA). Meno naháňajúce strach a hrôzu, symbolizujúce skosenie – zničenie – smrť. Kosa ako symbol smrti pretrvala v ľudových poverách i rozprávkach do dnešných čias.

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachiem, pod obrazom, ktorý je interpretovaný ako boj človeka s medveďom. Zobrazený tvor však skôr pripomína draka – netvora, prehnutého do tvaru kosáka, s dlhými drápami siahajúcimi po človeku. Chudý, na kosť vyziabnutý človek – takmer kostra, očividne nie je v bojovom postavení, naopak pôsobí akoby stál na stráži (kopija je vo vertikálnej polohe). Na averze je hlava v profile.

Kosa v slovenčine znamená nástroj na sekanie (stínanie?) trávy na lúke. V srbochorvačtine a v bulharčine pod slovom kosa rozumieme vlasy, avšak kosa v ruštine znamená vrkoč. Všetky štyri významy – nástroj pretiahnutého (mierne zaobleného) tvaru, vlasy, vrkoč ale i smrť, majú spoločného menovateľa. Priamo súvisia s vlasatým bohom, ktorého naši predkovia Sloveni (velebníci vlasatého boha), uctievali. Viera vo vlasatého boha bola taká silná, že sa jeho symbol – dlhé vlasy dostal nielen na mincu typu COISA [KOISA] ale i do názvov celých území, ktoré pod týmto názvom pretrvali dodnes – Valašsko (VOLOSI – vlasy), Kosovo (KOSA – vlasy) – krajina vlasatých.

Zaujímavým prvkom je písmeno -I v tvare CO-I-SA. Tento prvok sa vyskytuje aj na ostatných minciach bratislavského typu – COVIO (bez –i, čítame ako kovo), COVIOMARVS (bez –i, čítame ako kovomarus – kovová marava), FARIARIX (bez –i, čítame ako fararik), MACCIVS (bez –i, čítame ako makus – makuš – mokoš).

Používané -I bolo zjavne súčasťou vtedajšej „spisovnej“ slovenčiny, no zaujímavé je, že tento prvok, napriek rozdielu dvoch tisíc rokov, sa zachoval až dodnes. Na východnom Slovensku, vo Vranovskom okrese, ak niekto spadne a doláme si hnáty, tak povie, že si zlamal koisci (kosti), keď má čohosi dosť, povie doisc a ľudia bežne chodia koisiť trávu, pričom na kosenie používajú koisu (kosu).

Samohláska –i je vkladaná pred písmeno -s nielen v slovách pôvodných: mladoisc (maldosť), staroisc (starosť), radoisc (radosť) atď.; ale aj v novotvaroch ako blboisc (blbosť), sprostoisc (sprostosť) atď.

Nápisy na minciach bratislavského typu zjavne nesú spoločné znaky so súčasnými Východoslovenskými nárečiami, na základe čoho je možné uvažovať, že na území Bratislavy, za čias slávy mesta Marobudon, kde sa razili mince zvané Biateky sa hovorilo jazykom podobným dnešným východoslovenským nárečiam. Tento fakt podporuje aj veľká príbuznosť východoslovenských a západoslovenských nárečí. Dnešná spisovná slovenčina sa k nám dostala z juhu (pravdepodobne od Kotínov – Gotínov) a je v podstate akýmsi prechodovým jazykom medzi dnešnou srbochorvátčinou a jazykom za čias razby Biatekov, používaným nielen na Slovensku, ale na území celej Maravy, pozostatky, ktorého dnes nachádzame vo východoslovenských a západoslovenských nárečiach.

Dosiaľ sa zachovalo 10 mincí s nápisom COISA z nálezov v Bratislave, Zohore, Trnave a z územia Rakúska.

COBROVOMARVS

Na reverze hexadrachmy sa nachádza nápis spolu s vyobrazením leva. Na averze je dvojica hláv. Vyskytol sa v nálezoch z Bratislavy, Rece a z Rakúska, dovedna 20 kusov.

Nadpis mince sa považuje za keltský (COBROVO) s latinskou príponou (MARUS) a vysvetľuje sa ako „dvojnásobne veľký, víťazný“ [53/132].

Tento rozhodne zaujímavý výklad má však závažné trhliny. Neexistuje žiaden záznam z keltského jazyka z územia strednej Európy z vtedajšieho obdobia, čo znamená, že nie je možné posúdiť, čo je a čo nie je keltské slovo. Asociácia „dvojnásobne veľký“ vznikla zrejme na základe zobrazenia dvoch hláv na averze, ktorá však môže vyjadrovať aj čokoľvek iné a nie hneď čosi dvojnásobné.

Ďalším veľkým problémom je latinské slovo MARUS. V latinskom slovníku toto slovo nenájdeme. Pod pojmom veľký tu nájdeme výraz MAGNUS. Najbližší podobný výraz je MARE, čo znamená more. Výraz MARUS nedosiahneme ani vyskloňovaním výrazu MARE vo všetkých pádoch, v jednotnom i množnom čísle. Podobnosť tu zaiste je, a s veľkou pravdepodobnosťou aj spoločný pôvod, avšak s tým rozdielom, že výraz MARUS nie je obyčajné slovo, ale pomenovanie oblasti, územia. MARUS – teda MARAVA. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že výraz MARUS používali rímski autori na označenie rieky Morava [53/105].

Ak sa na nadpis mince pozrieme z tohto uhla pohľadu a budeme ju vnímať nie ako akúsi mincu anonymných tajomných Keltov, ale ako mincu Slovenov žijúcich na tomto území dávno pred vznikom Ríma, objaví sa nám text rýdzo slovenský.

Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.: vrbouo, krátkuo, bistruo atď. ). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre veľkú(obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný.

Dvojica hláv na averze môže pri takomto výklade prezentovať buď  dva základné stavy spoločnosti – roľník (v popredí so strniskom na brade) a vojak – knieža (oholený podľa rímskeho vzoru), prípadne dve príbuzné slovanské kmene, či dvoch významných kmeňových vodcov z územia Maravy.

COVIOMARVS

Podobne ako COBROVOMARVS sa skladá z dvoch slov. COVIO a MARUS. V časti Marus ide opäť o označenie územia – Maravy (Moravy). COVIO (čítame KOUIO) je kovový, kovaný, prípadne ukutý. Spojením oboch slov dostaneme COVIO MARUS – kovová, silná, ukutá, nezničiteľná Marava.

Na reverze hexadrachmy sa pod textom COVIOMARVS nachádza kanec. Spôsob jeho vyobrazenia a postoj vyjadruje pevnosť, silu a doslova nezničiteľnosť (pripomína tank), čo priamo korešponduje so slovom KOVIO (KOVO).

Nápis sa zaznamenal na ôsmich minciach z nálezov v Bratislave, v Reci a v Rakúsku.

IANTVMARVS

Nápis sa ako v predchádzajúcich prípadoch skladá z dvoch slov, z IANTU a MARUS. Územím Slovenska, v tesnej blízkosti mesta Marobudon viedla slávna Jantárová cesta, ktorou sa zo severu dovážal jantár do strednej Európy a do oblasti Egejského mora (Mykény). Najväčší rozmach Jantárová cesta zaznamenala za trvania Rímskej ríše, pretože jantár bol v Ríme veľmi obľúbený a vyhľadávaný. Samotná trasa Jantárovej cesty viedla z Aquilei na severnom Adriatickom pobreží, odtiaľ išla po súši cez Emonu (dnešná Ľubľana), ďalej cez Savariu v dnešnom Maďarsku až do Carnunta. Prechod cez Dunaj bol pri Devíne, ktorý bol vždy križovatkou rôznych obchodných ciest, kde sa udržiavali čulé obchodné styky hlavne s juhom Európy. Z Devína Jantárová cesta neviedla len jedným smerom na sever, ale viedla hneď niekoľkými smermi. Hlavná cesta viedla pravdepodobne Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla v Poľsku. Ďalšia často využívaná trasa viedla Považím k Laugaríciu, pri ktorom sa pripájala na hlavnú trasu.

Jantárová cesta sa najviac používala od konca 7. stor. pred Kr. do 5. storočia. Najsilnejšia frekvencia bola v 2. stor. po Kr., kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše [52].

IANTUMARUS, reverz – jazdec, averz kučeravá hlava s veľkými vavrínovými listami

Jantár ako významný obchodný artikel Markomanov (Maravanov) sa dostal aj do názvu mince razenej na ich území v podobe slova IANTU, ktorý (až na drobnú odlišnosť v koncovke) je identický so súčasným slovom – jantár. Jantár je jednoznačne pôvodné slovenské slovo, čomu nasvedčuje jeho výskyt v súčasných európskych jazykoch. Tie môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín, a čo je na počudovanie, slovanské jazyky netvoria jednu spoločnú skupinu.

1. skupina – Jantár (slov.); Jantar (slovinski); Jantar (chor.); Jantar (čes.); Янтáрь (rus.);

2. skupina – Ћилибар, јантар (srb.); chihlimbar [čihlimbar] (rum.);кеxлибáр (bul.); Κεχριμπάρι [kechrimttári] (gr.); Kehribar (tur.);

3. skupina – Âmbar (por.); Ambra (resina) (tal.); Ambre (fr.); Ámbar (šp.); Amber (ang.); Succinum (lat.);

4. skupina – Bernstein, Meeresgold (nem.); Bursztyn (pol.); Бурштин (смола) (ukr.); Бурштын (bieloru.); Borostyánkő (maď.); Bärnsten (sve.)

Krajiny Európy rozdelené do štyroch skupín podľa používaného výrazu pre jantár. 1. skupina (oranžová) – jantár, 2. skupina (fialová) – čilibar, 3. skupina (červená) – ambra, 4. skupina (modrá) – bernstein. Červeným kruhom je označenie územia Maravy.

Určite nie je náhodou, že v prvej skupine sú krajiny, ktoré tvorili jadro Maravy. Srbsko tvorí prechodovú oblasť, kde sa používajú Ћилибар i јантар. Ďalšiu skupinu tvoria krajiny nachádzajúce sa juhovýchodne od Maravy, tretiu dnešné románske krajiny (juhozápad), štvrtú skupinu krajiny, ktoré sa nachádzajú na sever a západ od  Maravy, vrátane slovanských národov (poľština, ukrajinčina, bieloruština).

IANTUMARUS sa skladá z dvoch originálnych slovenských slov – Jantár (IANTU) a Marava (MARUS), ktoré veľavravne dopĺňa výjav na averze, kde je zobrazená kučeravá hlava (vyparádenej) ženy s dvoma veľkými vavrínovými listami [53/134]. Jantár slúžil v prevažnej miere na výrobu šperkov, ktorými sa pýšili ženy, preto výjav jednoznačne potvrdzuje správnosť nápisu – Jantárová Marava. Dve objekty po oboch stranách interpretované ako vavrínové listy môžu rovnako zobrazovať šperky (náušnice) vyrobené z jantáru, ktorého tvary pripomínajú nájdené exempláre na pobreží baltického mora [Obr.]

Jantár nájdený na pobreží Baltického mora.

Význam „Jantárová Marava“ môže vyjadrovať hlavnú dopravnú tepnu smerujúcu na sever za jantárom ale i bohatstvo Maravy. Zachovalo sa 29 mincí označených týmto menom. Pochádzajú z nálezov v Bratislave, Reci a v Rakúsku [53/134].

COVNOS

Nápis je nezvyčajne umiestnený na averze hexadrachmy pred portrétom na pravej strane. Na reverze je jazdec na koni. Nápis COVNOS je rýdzo slovenský výraz, ktorý môžeme rozdeliť na dve časti. COV – kov [kou] a nos. Kov-nos mohol byť výraz pre nákovu, ktorá má na jednej strane výstupok podobný nosu. Muž pomenovaný Kov-nos (nákova) sa týmto menom prezentoval ako muž odolný voči všetkým úderom a zásahom. Nezničiteľný, nezdolateľný a nepoddajný ako nákova – ideál každého bojovníka. Za zmienku stojí, že hlava muža je oproti portrétom na iných minciach bratislavského typu, zdvihnutá dohora, takže mladík pôsobí ako „horenos“ (vo význame pyšný, hrdý). Text NOS kopíruje obrysy nosa, akoby chcel zdôrazniť túto časť portrétu.

Iná interpretácia sa ponúka  v súvislosti s určitým spoločenským postavením, pričom nápis je čitateľný ako KOUNOŠ (KOVNOŠ), vo význame zbrojnoš, bojovník, nositeľ kovovej zbroje, či brnenia. Tomu by zodpovedala aj štruktúra čiar pod krkom mladého muža s hustými vlasmi, ktorá pripomína vrchnú časť brnenia.

KOV-NOS však mohol byť aj niekto, kto prinášal (nosil) kov. Kov-nos mohol byť baník, prípade spracovateľ kovu alebo predajca – obchodník. V tejto súvislosti prichádza do úvahy aj možnosť, že minca reprezentovala určité množstvo kovu, neskôr medzi Slovanmi známych ako sekerovitých hrivien, ktoré sa v časoch neskoršej krízy osvedčili ako efektívnejšie platidlo.

Doposiaľ boli objavené štyri kusy z nálezov v Bratislave.

MACCIUS

Nápis je na reverze hexadrachmy s vyobrazením šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).

Nápis sa považuje za keltské meno, pretože v Caesarovej správe o keltskej viere v nesmrteľnosť duše a jej prevteľovaní, šarkan skrútený do kruhu symbolizoval ustavične sa opakujúce mesačné fázy, v prenesenom zmysle nesmrteľnosť [51/125].

Názov MACCIVS čítame ako MAKIUS. Písmeno –I zodpovedá vtedajšiemu jazyku (viď COISA, FARIARIX, COVIOMARUS), takže do dnešnej spisovnej podoby slovenčiny prenesieme nápis bez –I ako MAKUS. MAKUS respektíve MAKUŠ zodpovedá pomenovaniu bohyne Mokoš, Mokuša – bohyni ruského panteónu, známej z letopisnej správy k roku 980. ako aj z traktátov 11. – 12. storočia. Ako už naznačuje jej meno, najpravdepodobnejšie odvodené od slovanského základu mok, mokr = mokrý, vlhký.

Mokoš v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka. Pôvod Mokoš je hľadaný v predstave o ženských predkoch – duchoch ochraňujúcich domácnosť. Tomu by mohol zodpovedať  výjav na reverze – šelma ženského rodu ochraňujúca domácnosť (nohy trčiace z papule symbolizujú stráženie pokoja domácnosti). Samotná predstava o ženských duchoch ochraňujúcich domácnosť, súvisia s predstavou Mokoš ako démona, neskôr bohyne, zdroja života, ktorý vyrastá zo zeme (božská rodička). Jej mužským protipólom bol neskôr gazda – hospodár, predstavovaný v podobe bieleho hada (pôvodne ženského rodu) [17/128] – výjav na averze.

Nápis MACCIVS bol zaznamenaný na troch minciach z nálezov v Bratislave.

(Ďalšie mince bratislavského typu budú priebežne dopĺňané.)

FARIARIX

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachmy s vyobrazením harpye, na averze je hlava ženy. Obdobne ako u mincí s nápismi COISA, MACCIUS, COVIOMARUS, súčasná uzákonená spisovná slovenčina nepoužíva –I, takže po drobnej pravopisnej úprave dostaneme výraz FARARIX.

V odbornej literatúre [53/133] je základ mena považovaný za germánsky, prípona –rix je keltská. Význam slova FARIARIX je interpretovaný ako „kráľ prievozníkov“. Meno sa nikde inde nezaznamenalo.

FARARIX je teda zložený z dvoch slov. Zo slova FARA a RIX. Fara je odvodzované z nemeckého fähre, čo znamená prievoz, prievozník je fährmann. Už na prvý pohľad však vidieť, že táto konštrukcia nemá logiku.

V slovenčine je FARA miesto, kde býva duchovný muž – farár. Slová farár i fara sú čisté slovenké výrazy bez akejkoľvek úpravy. Pôvod slova farár je však v súčasnosti nesprávne odvodzovaný od nemeckého ‘der Pfarer’. Podľa českých etymologov (1967), základné slovo fara pochádza zo staronemeckého pharre, a to zo strednelatinského parochia, a to zo strednegréckeho parokia a to od paroikos. A paroikos je vraj zložené z para, čo značí vedľa, a z oikos (dom). Podľa tohto teda katolícky farár  je „bydlíci vedle“, respektíve osoba nachádzajúca sa vedľa domu.

Avšak grécke slovo pre farára je papas a žiadny papas „nebydlí vedle“. Farári vo všetkých kultúrach obyčajne žijú na fare. Anglicky sa fare hovorí parish, nemecky pfare portugalsky paroquia, grécky paroikia, slovensky farský dom alebo fara, a nikto nevie odkiaľ sa to slovo vzalo. Určite však nie od bydlíciho vedle. Pritom fara je domovom alebo oddychovým miestom duchovného muža, ktorý vidí a vie viacej než kto iný. Takému svätcovi sa v dravidskej Indii hovorí pār (plural pārar) alebo pāramaņan čiže Brahman a jeho miestom oddychu je paroikai, odkiaľ potom grécke paroikia atď. Ten kto býva na paroikai je pār alebo pārar. [Dr. Cyril Hromník]

Farár teda odvodzujeme od pārar (tamilčina nepozná F), ktoré ak nám naozaj prišlo, tak len z východu, a od nás sa dostalo ďalej do nemčiny a nie naopak. FARA je teda originálny pôvodný názov, používaný našimi predkami niekoľko tisícročí. Otázkou zostáva ako sa dostal tento slovenský nápis na keltskú mincu. Jej keltskosť potvrdzuje výraz RIX, ktorý v keltčtine značí kráľ a slovo je vnímané ako obdoba latinského REX.

Z tejto chúlostivej situácie zdanlivo niet úniku, ibaže by Kelti prevzali od našich predkov slovo FARA v plnom význame a nápis na minci by bol potom čitateľný ako kráľ fary, či kráľ farárov. Tento variant je pomerne pochybný, preto si dovolím ponúknuť omnoho vierohodnejšiu aj keď kacírsku alternatívu. Tá je postavená na pochybnosti, či výraz RIX znamená v keltčine kráľ, inak povedané, či RIX na minci razenej na území Slovenska budeme čítať v keltčine ako kráľ, alebo v Slovenčine, s úplne iným významom.

Samotný výraz RIK v slovenčine neznamená nič. Avšak -ik je koncovka používaná pri zdrobneninách mužského mena, či povolania. A mužské povolania končili prevažne na –ar (kovár, bačár, murár, tesár, kolár, kuchár, tehliar, mäsiar, farár, bojar atď.).

Zdrobnenina sa v súčasnosti používa na zjemnenie slova, mena osoby, ku ktorej sa vytvoril bližší vzťah, náklonnosť, spriaznenosť. Ani v súčasnosti nie je zriedkavé, používanie zdrobneniny u človeka, ktorý požíva všeobecnú vážnosť, je medzi ľuďmi obľúbený a jeho slová a činy nie sú brané na ľahkú váhu. Vďaka tomu si ľudia k takémuto človeku vybudujú zvláštny vzťah, ktorý pri komunikácii prejavujú práve používaním zdrobneniny.

Koncovka sa takýmto spôsobom dostala aj do bežného života a ostala postupne z generácie na generáciu v podobe dnešných priezvisk, ktorých na koncovku RIK nie je málo. Palárik, Šafárik, Kolárik, Carik, Masarik (od záhoráckeho Masár) atď. Medzi túto skupinu možno zaradiť aj povolanie farár z ktorého pochádza výraz Farárik (FARARIX).

FARARIX teda nie je slovo zložené z dvoch slov, ale jedná sa o jedno slovo FARAR plus koncovka –IX, ktorú čítame ako –IK. Nalez mince s týmto textom, nielenže potvrdzuje slovenskú prítomnosť, v období pred naším letopočtom, ale zároveň dokladuje Hromníkovu argumentáciu týkajúcu sa pôvodu slova fara – farár.

Doposiaľ sa eviduje 23 mincí s nápisom FARIARIX z nálezov v Bratislave a v Rakúsku.

Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných  hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť.

Ako prvá sa narušila súdržnosť komunity – kmeňa. Jedinec dokázal byť samostatnejší, ba dokonca nezávislý od ostatných. Spoločná koordinácia činnosti a následne delenie sa z výsledkom práce sa dostávalo do úzadia, taktovku preberali jedinci platiaci za prácu a za služby. Nastal rozklad, požičiavanie peňazí, prišli úroky. Bezohľadní a chamtiví sa dostali k väčšiemu množstvu peňazí, za ktoré si mohli dovoliť väčší luxus, či dokonca vydržiavať väčšiu či menšiu skupinu bojovníkov – žoldnierov (bojov, bojarov). V rámci jednotlivých kmeňov nastala pomerne rýchla spoločenská diferenciácia.

Hodnotový úpadok bol v princípe zapríčinený väčším prísunom peňazí zvonka, ktoré v podstate neboli kryté žiadnym reálnym tovarom potrebným k bežnému životu. Boli síce z drahých kovov, ale ich použitie bolo závislé na všeobecnej akceptácii, pretože inak boli pre vtedajšie tzv. barbarské komunity bezcenné. V okamihu, keď tá akceptácia príchodom Rimanov vznikla, nastal jav, ktorý poznáme aj v súčasnosti. Prílivom nekrytých peňazí, nastal odliv hodnôt – dobytok, úroda, kožušiny, remeselné výrobky, čo malo za následok ich zdraženie. Zvýšil sa nedostatok, znížila sa životná úroveň obyvateľstva.

Problém peňazí (je úplne jedno, či sa jedná o zlaté, strieborné a medené mince, či bankovky) je odklon od ich pôvodného poslania. Predchodcovia peňazí boli poukážky (hlinené tabuľky, pergameny), ktoré reprezentovali konkrétny objem obilia, oleja či inej životne dôležitej komodity, reálne existujúcej, umiestnenej v skladišti banky. Držiteľ takejto poukážky mohol v ktorejkoľvek pobočke banky v rôznych častiach krajiny, v presne vymedzenom časovom horizonte, zameniť poukážku naspäť za konkrétne komodity. Banky boli v podstate akési obrovské skladištia tovaru. Banka si za túto službu samozrejme inkasovala určité percento z komodity, ktorú si vlastníci u nej nechali odložiť. Tento spôsob zjednodušoval tovarovú výmenu, diaľkový obchod, umožňoval preberanie záruk, či poskytovanie pôžičiek. Čo je dôležité poznamenať, platidlom boli poukážky reálne kryté tovarom. Nevýhodou tohto systému bola obmedzená trvanlivosť drvivej väčšiny komodít.

Neskoršie zlaté a strieborné mince prebrali úlohu týchto poukážok, pričom je pravdepodobné, že v prvopočiatkoch ich zavedenia boli kryté reálnym tovarom. Neskôr, keď ľudia začali dôverovať drahým kovom, sa od toho upustilo. Zlato a striebro sa stali zárukou bohatstva. Bohatstva čo má lesk, čo sa v sklade nepokazí, nezhrdzavie a je večné.

Drahé kovy však majú jednu vážnu chybu. Musia byť rovnako ako papierové peniaze akceptované obyvateľstvom, pretože zo zlata sa človek nenaje, nepostaví si z neho dom, a aj ako kov použitý pri výrobe zbraní, či náčinia, nestojí za veľa. V reálnom živote sú pre existenciu človeka bezcenné.

Ťažbou drahých kovov a následnou emisiou mincí z nich vyrobených, sa do obehu dostali peniaze, ktoré nereprezentovali plný sklad obilia, plné vínne pivnice, pasienky posiate dobytkom. Boli to len chladné ekvivalenty týchto hodnôt, ktoré vznikli ťažbou, tavením, razením a samozrejme stanovením ich nominálnej hodnoty.

So vznikom peňazí šlo ruka v ruke falšovanie peňazí. Do roztaveného striebra, či zlata sa prilievala meď, vďaka čomu bola hmotnosť dodržaná, no rýdzosť a tým aj hodnota a kvalita peňazí založených na drahých kovoch, bola výrazne nižšia, alebo sa jednoducho bronzové falzifikáty postriebrovali. Je veľmi pravdepodobné, že barbarom ponúkali falošné nekvalitné mince, ktoré na iných miestach, alebo o nejaký čas neboli akceptované.

Peniaze svojou povahou a použitím reprezentovali a reprezentujú moc. Každý kráľ, každý významnejší panovník chcel raziť vlastné mince, chcel mať kontrolu nad ich kvalitou a množstvom. Obeh peňazí a oceňovanie tovarov týmito peniazmi umožňuje efektívnu kontrolu majetku obyvateľstva a následne platenie a vyberanie daní. Zavedením peňazí, sa zo slobodných nezávislých území stávali vazalské kniežactvá fungujúce na princípe súdobého výpalníctva.

Kvalitu a množstvo obeživa samozrejme stanovuje a udržiava vždy ten, kto menu zavedie a kontroluje. Akékoľvek platidlo, v minulosti, ale aj v súčasnosti, vedie k rýchlemu až extrémnemu zbohatnutiu toho, kto menu emituje. Toto už vedeli aj starí Rimania, či pred nimi Gréci. Prostému ľudu sa peniaze ponúkali ako ľahko prenositeľný ekvivalent tovaru, ktorý sa dal dlhodobo skladovať bez znehodnotenia, bol odolný voči živlom a kedykoľvek použiteľný. Avšak tieto peniaze, ich množstvo, neboli kryté reálnym tovarom, boli vyrobené akoby navyše a ich zavedením do obehu, sa reálne tovary dostali na stranu emitenta (kedysi panovník, dnes bankári) a do rúk bývalých vlastníkov reálnych hodnôt sa dostali kovové pliešky, ktoré sa nedali jesť, nedali sa podojiť, nedali sa zasiať a ani sa z nich nevyliahli vajíčka. Tento bohapustý podvod a zderstvo sa žiaľ deje aj v súčasnosti, pri plnom vedomí všetkých zainteresovaných strán – tvorcov reálnych hodnôt i podvodníkov (bankári).

To že peniaze bežných ľudí v princípe zbedačujú, si aj dnes uvedomuje len málokto. Je to proces, ktorý je dlhodobý, takže nebije až tak do očí, avšak ľudstvo sa o tomto v podobe ťažkých hospodárskych kríz, či vojen presvedčuje cyklicky minimálne každých 50 až 60 rokov.

Riešenie takejto nepriaznivej situácie mohlo byť dvojaké. Prestať akceptovať nezmyselné peniaze, alebo začať raziť vlastné mince. Územie Slovenska v tom čase oplývalo hojnosťou zlata a striebra, a možno to bol jeden z hlavných dôvodov razby vlastných mincí. Druhou príčinou mohla byť čerstvo vznikajúca majetnejšia vrstva, ktorej systém kolobehu peňazí vyhovoval, pretože im prinášal zisky a umožňoval lepšiu mocenskú pozíciu v rámci kmeňa. Zavedením vlastnej meny mohli takýmto spôsobom jednak odolávať mocensko-finančnému tlaku Ríma, na druhej strane mohli si budovať vlastné mocenské štruktúry. Kto kontroloval menu (platí to aj v súčasnosti) ten mal pravidelné zisky z ničoho, no a samozrejme disponoval politickým vplyvom. Nákladovou položkou bolo iba vyťaženie drahého kovu, spracovanie a následná razba mincí. Výrobná hodnota vyrobenej mince (v súčasnosti bankovky) bola a je vždy menšia ako hodnota, ktorú reprezentuje.

Kvalita bratislavských mincí bola mimoriadne vysoká. Razili sa z takmer čistého striebra. Hmotnosť tetradrachmy sa pohybovala okolo 17 g. Statéry boli zhotovované z menej kvalitného zlata a vážili okolo 6 gramov. Predpokladá sa, že jeden statér mal hodnotu 5 veľkých a 35 drobných strieborných mincí. Vďaka svojej vysokej kvalite boli pravdepodobne cenené omnoho vyššie ako súdobé rímske platidlá. Tieto boli väčšinou zo striebra a z bronzu, iba zriedkavo zo zlata.

Až do začiatku 1. storočia n.l. [7/29] sa vďaka domácemu mincovníctvu a vlastnej mene na našom území, rímske platidlá objavovali len nepravidelne. Od 1. storočia n.l. až do 5. storočia n.l. však rímske peniaze domácu menu úplne vytlačili. V tomto období sa u nás vyskytovali nepretržite a stali sa hlavným platidlom na našom území. Boli objavené mince takmer všetkých rímskych panovníkov, a to najmä na západnom a juhozápadnom Slovensku. V 330 náleziskách sa podľa oficiálnych údajov našlo vyše 3360 kusov rímskych mincí [7/31].

Falzifikát denára rímskeho cisára Septima Severa (193-211). Averz: L SEPTIMIVS SEVERVS PERTINAX AVGI, reverz: VRBS ROMA, Ø 23 mm. Minca je vyhotovená z bronzu s viditeľnými stopami po postriebrení.

Takzvané „keltské“ mincovníctvo teda nebolo kultúrnym pokrokom, ale obyčajnou ekonomickou obranou voči agresívnemu (navonok nenásilnému) útoku zvonka – zo strany Rímskeho impéria. Aj preto sa po páde rímskej ríše domáce slovenské obyvateľstvo odvrátilo od systému zlatých a strieborných platidiel a prinavrátilo sa späť k výmennému obchodu. Formu peňazí prevzali sekerovité hrivny, ktoré mali svoju reálnu hodnotu v podobe odliateho železa, použiteľného pri výrobe poľnohospodárskeho náčinia, zbraní a bežných vecí dennej potreby.

Mince bratislavského typu boli objavené vo viacerých lokalitách na Slovensku, severovýchodnom Rakúsku, severozápadnom Maďarsku, v priľahlej časti Moravy a v Rumunsku. Sporadicky sa našli aj na českom území, v Juhoslávii, Taliansku, na zakarpatskej Ukrajine. Ich rozptyl zodpovedá presne územiu, ktoré v tom čase obývali Markomani, a zároveň i územiu neskoršej Maravy.

Územie Svébov podľa Strabóna.

Markomani žili na území západného Slovenska, južnej Moravy, severovýchodného Rakúska, severozápadného Maďarska od nepamäti, čo priamo potvrdzuje aj Tacitus [32/II]:

O Germánoch samotných by som veril, že sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi, ktorá by sa tam dostala od príslušníkov iných národov.

Tacitus nespomína žiadne sťahovanie národov, naopak, Germánov, a teda aj Markomanov, považuje za pôvodné obyvateľstvo Európy. Markomani spolu s Kvádmi, Naristami a ďalšími patrili do silnej skupiny germánskych Svébov. Tých Strabón vo svojom Zemepise VII, 3, 1 [53/141] umiestňuje jednoznačne [obr.]:

Južnú časť Germánie, tú, ktorá je v priamom dotyku s brehom Labe, teda obývajú Svébi. Ich bezprostrednými susedmi sú Geti, ktorých územie predstavuje pásmo na začiatku úzke, natiahnuté popri Istre (Dunaji) v južnom smere a v opačnom smere k predhoriu Hercýnskeho lesa, zahŕňajúc v sebe aj územie hôr, potom sa však rozširuje  smerom na sever až po krajinu Tyrgetov…

Južnú časť Germánie – tvorili územia na strednom toku Dunaja, ktorá je v priamom dotyku s brehom Labe na severozápade a na opačnej strane z juhovýchodu boli ich bezprostrednými susedmi Geti. Lokalizácia je jednoznačná. Územie Svébov podľa Strabónovho opisu môžeme vidieť na obrázku.

Všetko nasvedčuje tomu, že mince bratislavského typu razili Markomani vo svojom centrálnom sídle menom Marobudon. Žiaden kmeň Bójov sa sem nikdy nepresťahoval, či už z Talianska, alebo z Čiech. Neexistujú na to žiadne písomné ani archeologické doklady. Naopak slovenské nápisy na minciach jednoznačne svedčia o prítomnosti slovenského živlu, ktorý bol vo vtedajšom svete známy pod pomenovaním Svéb či Germán.

Bratislavské opidum (obudon) – Marobudon skončilo tragicky. Archeológovia objavili doklady o katastrofe, ktorá ho zničila. Pri Vodnej veži sa našli rozvláčené kosti prinajmenšom desiatich mŕtvych ľudí a medzi nimi stopy po požiari, kovové predmety, spony, a to všetko zavalené kamením. Výrečné svedectvo ponúka železná strelka zapichnutá v spálenej drevenej konštrukcii, možno zvyšku opevnenia. Stopy po požiari sa našli aj na sedlárskej ulici a traja mŕtvi ľudia na Michalskej ulici.

Možno s istotou povedať, že mesto zaniklo násilím, následkom katastrofy, ale niektorí prežili a žili i na tomto území ďalej. Mesto sa už do svojej pôvodnej podoby nikdy neobnovilo.

V pamäti ľudí sa však sláva mesta Marobudon zachovala ako spomienka starodávny slávny hrad. Kto alebo čo zapríčinilo zánik mesta dnes nevieme jednoznačne určiť. Archeologické nálezy však dosvedčujú, že život úplne nezanikol, avšak meno Marobudon sa prestalo používať. Je pravdepodobné, že dlhé obdobie po katastrofe nemalo znovu obnovené mesto, či azda len osada, žiaden obranný systém, takže samotný výraz obudon či opidum, nevystihovali reálny stav a pomenovanie Marobudon zákonite zaniklo.

Osada a neskôr mesto, ktoré v stredoveku ani zďaleka nedosiahlo rozlohu starovekého mesta sa z nostalgie na jeho starú slávu a dôležitosť začalo nazývať preslávny, staroslávny hrad – t.j. Preslav Grad, možno i Preslav Hrad, ktorého nové pomenovanie bolo nemeckými kronikármi skomolené a zle preložené na Brezalauspurc.

Brezelauspurch, znamená Pre-slavs-burg, je mylne vysvetľované ako „Predslavov hrad“ alebo „Braslavov Hrad“. To isté vyjadruje aj iný názov z 11. storočia – Preslawaspurch. Hrad nebol pomenovaný podľa Svätoplukovho syna Predslava, ani podľa iného Braslava. Mená Preslav, Braslav, Breclav, Wroclav znamenajú „staroslávny“ a vyskytujú sa po celom slovanskom území. [1/142]

Meno Preslav nieslo aj hlavné mesto Bulharska, a aj Kyjev bol v stredoveku nazývaný „staroslávnym“. Preslav Grad – Preslauburg – Pressburg alebo Pre-slawas-purch je Staro-slávny-hrad (burg), z čoho bolo neskôr skomolené a skrátené na Pressburg [1/142].

Bratislavský Hrad bol teda v 9. storočí staroslávnym, prastarým hradom. V čom mohla tkvieť jeho starobylosť a sláva? Hrad musel byť jednoznačne sídlom a centrom moci slovenských panovníkov od dávnych čias. Tieto slávne a dávne časy zachycujú aj najnovšie archeologické vykopávky.

28. augusta 2009 tlačová agentúra SITA zverejnila senzačnú správu [62]. Na bratislavskom hrade počas rekonštrukčných prác našli archeológovia zlatý poklad z rímskeho obdobia. Na mieste historickej jazdiarne na Severnej terase bolo objavené murivo rímskych stavieb s kvalitnou liatou dlažbou vykladanou drobnými kamienkami. V interiéroch dávnej stavby našli črepy z nádob amfor, porovnateľných z nálezov v Taliansku, medzi nálezmi boli aj úlomky skla, železné a bronzové predmety.

11. augusta o 11:27 brigádnik objavil prvú zlatú mincu, zlatý statér s nápisom Biatec. Vzápätí na to našli archeológovia poklad, ktorý tvorili zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s nápismi Biatec a Nonnos. Tento unikátny nález je radený ako najreprezentatívnejšia stavba talianskeho charakteru (rímskeho) z obdobia prvého storočia pred naším letopočtom nachádzajúcim sa severne od Álp. Je zjavným pozostatkom kráľovského sídla – významného vojensko-hospodárskeho centra, zo slávnych čias pred naším letopočtom.