O pôvode Slovenov a Sloveniek.



Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely. Úprava obsahu je možná len zo súhlasom autora.

Copyright © Oskár Cvengrosch

Súbor na stiahnutie: Marava2.pdf

Text aktualizovaný 3. septembra 2009

Kontakt na autora: oc@sgo.sk

Pôvod

Slovania sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich súdobí historici pod rôznymi menami objavujú až v šiestom, či siedmom storočí po Kristovi. V gréckych prameňoch ako Sklavoi, v latinských ako Sclavi, Slavi, a v nemeckých ako Wenden či Slawen.

Archeologické nálezy však jednoznačne dokazujú, že Slovania obývali napríklad veľkú časť Nemecka už pred naším letopočtom, preto vykonštruovaná teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 6. storočí je nielenže prežitkom, ale priam nelogickou zlátaninou. O tom, že Slovania pôsobili ako domáce obyvateľstvo Európy nielen na územiach súčasných, ale i v krajinách, ktoré sa dnes považujú za germánske či románske, svedčí celý rad priamych i nepriamych dôkazov z oblasti archeológie, písomných historických prameňov, ale i lingvistiky.

Ak sa zbavíme predsudkov o sťahovaní Slovanov a začneme sa na známe pramene dívať iným pohľadom, dokážeme objaviť stopy našich predkov pod nálepkou Germánov či Keltov a obraz histórie pred 6. storočím dostane diametrálne odlišné kontúry.

Markomani a Kvádi

Jeden z najvýznamnejších rímskych historikov Tacitus Publius Cornelius (*55 n.l. – †?) vo svojom historicko-etnografickom diele Germánia popisuje národy a kmene obývajúce Germániu. Tá sa tiahla  od riek Rýn a Dunaj smerom na sever a východ, kde jej hranicu tvorilo územie Sarmatov a Dákov. Do povodia Dunaja umiestňuje Svébske kmene Hermundurov, Naristov, Marcomanov a Quádov.

Obec Hermundurov (zhruba územie dnešných južných Čiech a juhovýchodného Nemecka) sa nachádzala v tesnej blízkosti raetskej provincie. Vedľa Hermundurov sídlili Narisci (severovýchodné Rakúsko) a ďalej Marcomani a Quádi (dnešná Morava a Slovensko).

Marcomani aj Quadi sú všeobecne považovaní za Germánov, avšak pri bližšom skúmaní narazíme na zaujímavé súvislosti. V súčasnosti medzi historikmi prevláda názor, že pomenovanie Marcomani pochádza z dvoch možných zdrojov [23]. Prvý z nich odvíja výraz zo starogermánskej formy slova Marchmen (ľudia). Druhý zdroj hovorí o tom, že svoje meno dostali po rímskom kapitánovi menom Marcus Romanus, ktorý roku 13 p.n.l. dezertoval z légií počas germánskeho ťaženia. (pohraničie) a prípony

Najpravdepodobnejšia je však varianta, nad ktorou neuvažuje nikto. Marcomani je výraz skladajúci sa z dvoch slov. Zo slova MAR a COMANI. Mar označuje slovenskú Maravu, obrovské územie Karpatskej kotliny s priľahlými pohoriami, ktorému sa svojou rozlohou neskoršia takzvaná Veľká Morava z 9. storočia takmer priblížila. COMANI pochádza z latinského comāns, čo znamená vlasatý.

Rozdiel medzi comani a comāns je na prvý pohľad zjavný. Je to koncovka. Tacitus vo svojom diele „De origine et situ Germanorum“ (Germánia) uvádza Markomanov ako Marcomani! Zreteľne používa slovenskú koncovku, čo svedčí o tom, že Mar-comani boli vlasatí Moravania, alebo Moravania s dlhými vlasmi, ako oni sami seba nazývali. Pomenovanie Marcomani čítame ako Markomani, pričom ide o výraz, ktorý zjavne nepochádza z latinčiny, napriek tomu, že comānscoma sú slová latinské. Tie vznikli pravdepodobne iba ako následok používania spočiatku pre latinčinu cudzieho slova – Markomani. a

Samotnú slovenskú (slovanskú) koncovku tvorí nie písmeno –i, ale spoluhláska –ni. Výraz teda musíme rozdeliť na tri časti: MAR-COMA-NI. Latinské slovo comāns pochádza zo slovenského (slovanského) slova comani (coma+slovenská prípona -ni).  Avšak coma v latinčine znamená vlas, štica, srsť, vlna, rúno. Tu je nutné podotknúť, že latinské slovo coma [koma] nie je jediný výraz pre vlas, čo iba podporuje indíciu, že bolo do latinčiny importované. Jeho pôvod pramení pravdepodobne v slovenskom slove choma, ktoré sa v tomto pôvodnom tvare zachovalo do súčasnosti už len ako meno či priezvisko, používané hlavne na území Slovenska a Ukrajiny.

V spisovných formách slovanských jazykov sa zachovali iba výrazy príbuzné. V spisovnej slovenčine poznáme chumáč (chumáč – chomáč – choma), ktorý jednoznačne súvisí s vlasmi, respektíve charakterizuje zhluk vlasov či chlpov v jednej kope. Ďalej sú to chlp, chalp (šar.) huňa (chuňa), chomút, chochol. Všetky tieto slová priamo súvisia s vlasmi, s ochlpením, so srsťou, či s určitou formou dlhých vlasov.

Ruština pozná výraz chomjak (хомяк), čo v preklade znamená chrček. Je to malý tvor o veľkosti zhruba desať centimetrov, pokrytý hustou dlhou srsťou, takže keby sme ho pomenovali vlasáč alebo vlasovec, vystihli by sme jeho charakteristickú črtu. Chrček obýva lesy a lesostepi strednej a východnej Európy (životný priestor Slovanov) a západnej Sibíri.

V taliančine poznáme niekoľko výrazov pre vlas – capéllo, pélo (chlp), či lenza. Avšak husté vlasy, hrivu vyjadríme slovom chioma, čo je navlas podobné so slovom choma.

V obci Kubrica (Trenčín) bol zaznamenaný výraz korna, v okolí Trnavy a Trenčína je rozšírenejší výraz kornica, ktorý je pravdepodobne odvodený od pôvodného výrazu korna. Slovom Korna – kornica v miestnych slovenských nárečiach pomenúvajú spletené ženské vlasy v podobe chvosta – vrkoč[25].

Na východnom Slovensku sa používa výraz konťa, koňťa pre dlhé vlasy vyčesané dohora a stočené do uzla. Dnes takto upravené vlasy nosia slovenské devy a ženy, podobný účes však v minulosti Tacitus pripisoval germánskym Svébom.

Výrazu koma – choma vo význame vrkoč sa v slovenčine až zarážajúco podobá slovo komín. Kom(ín) má zvyčajne podlhovastý tvar a je postavený z tehál navzájom popreväzovaných – poprepletaných rovnako ako vrkoč pospletaný z vlasov. Súčasný výraz vrkoč (vrkoč – vrkona – korna – koma – choma), ktorý znamená pletenec z dlhých vlasov môžeme jednoznačne označiť ako pôvodný slovenský výraz, ktorý bol a je, na rôznych územiach a časových obdobiach používaný Slovenmi a sekundárne aj ďalšími jazykmi.

Vzájomnú zámenu K a CH (H) pozorujeme medzi dnešnou slovenčinou a srbochorvačtinou v slovách ako chotár – kotar, chróm – krom, cholera – kolera, hruška – kruška, chemik – kemičar atď. Možno niekde tu treba hľadať pôvodcu zmeny slova choma na koma. Latinčina iba prevzala (už pozmenené) slovo coma [koma] od Slovanov žijúcich v tesnej blízkostí Ríma, vo význame vlas, vlasy, srsť, vlna, rúno. Do nemčiny sa koma dostala ako komma – čiarka, do angličtiny ako comma [komə] – tiež ako čiarka. Čiarka symbolicky charakterizuje vrkoč a vrkoč bol pre Markomanov dôležitým symbolom slobody a nezávislosti.

V Tacitovej Germánii sa na tému vrkoče – spletené vlasy môžeme dočítať [24/XXXVIII]:

Odznakom kmeňa (Suevov) je vyčesávať si vlasy hore a zväzovať ich do uzla. Tým sa odlišujú Svébi od ostatných Germánov, tým sa odlišujú u Svébov slobodní od otrokov.. Vrkoče nosili preto, aby sa zdali vyššími v očiach nepriateľa…

Podľa Tacita bolo nosenie vrkoča národnou črtou Svébov (Svévov) a nosenie vrkočov bolo ešte donedávna bežné napríklad u starých Detvanov. V posledných storočiach spletanie vrkočov u mužov postupne upadlo do zabudnutia a zostalo iba peknou ozdobou dlhovlasých slovanských diev.

Juraj Jánošík s typicky zapletenými vrkočmi.

Vysvetlenie pôvodu slova Marcomani ako MAR-COMA-NI podporuje aj názov centrálneho sídla Markomanov – Marobudon. Ak by bol výraz Marobudon odvodený od starogermánskej formy slova March alebo od mena rímskeho kapitána menom Marcus, hlavné sídlo Marcomanov by muselo znieť buď Marchobudon prípadne Marcobudon či Marcusbudon. Pravda však bude pravdepodobne presne opačná. Slová march aj Marcus boli odvodené od váženého a mocného kmeňa Markomanov. Markomani bezprostredne susedili s Rímskym impériom, obývajúc územie zvané Marava, latinsky Marus. Je preto veľmi pravdepodobné, že vďaka dlhotrvajúcim markomanským vojnám odohrávajúcim sa v pohraničí rímskeho impéria, sa tento výraz preniesol v skrátenej forme do starogermánčiny (predchodkyne dnešnej nemčiny) ako výraz pre pohraničie.

V súvislosti so slovom march sa črtá jedna zaujímavá paralela. March je považovaný za starogermánsku formu súčasného nemeckého slova Mark vyjadrujúceho hranicu, pohraničie. Ak ide naozaj o starogermánske slovo, muselo teda pochádzať od Germánov (nie od Rimanov), na základe čoho vychádza, že Germánski Marcomani sami seba nevolali Marcomani [Markomani], ale Marchomani. Marchomani sú teda MAR-CHOMA-NI, a choma, v tomto slove zreteľne rozlíšiteľná časť, je slovo, ktoré sa, ako som už spomínal, v nezmenenom tvare zachovalo až dodnes v podobe pomerne často používaného priezviska na území Slovenska a v priľahlých slovanských krajinách.

Vysvetlenie pre meno Marcus nám ponúka priamo Strabón vo svojom diele Zemepis VII,3,12 [5/143], kde ohľadom mien uvádza:

V tej krajine však vzniklo a doteraz trvá aj iné delenie, pozostatok starého stavu: jedni si dávajú pomenovanie Dákovia, druhí Geti. Getmi sa nazývajú tí, čo sa ťahajú k Pontskému moru a východným smerom, Dákmi zasa tí na opačnej strane smerom ku Germánii a k prameňom Istra. Tí sa podľa mojej mienky za dávnych čias volali „Daovia“, z čoho pochádza aj to, že v Aténach otroci často nosili meno Geta a Daos… Otroci totiž dostávali mená podľa krajín, odkiaľ ich dovážali… Lydos – Lýdčan, Syros – Sýrčan…

Mená boli teda dávané otrokom „podľa krajín, odkiaľ ich dovážali“! Je pravdepodobné, že meno Marcus bolo pomenovanie otrokov pochádzajúcich z oblasti Maravy. Tej Maravy, ktorej centrálny hrad a sídlo panovníka sa nazývalo Marobudon.

Samotný názov Marobudon v ušiach Slovákov vôbec neznie cudzo. Ak ho rozdelíme na dve časti podobne ako slovo Marcomani, dostaneme MAR-OBUDON. Obudon je veľmi zaujímavý výraz hneď z dvoch príčin. Provu je tá, že ide síce o nespisovný výraz, no jeho význam je aj napriek svojej nespisovnosti každému Slovákovi jasný. V súčasnej spisovnej slovenčine obudon môžeme vyjadriť slovami obstavať, zbudovať, prebudovať. Stavať a budovať sú výrazy vyjadrujúce tú istú činnosť, pričom slová odvodené ako ob-stavať či z-budovať mohli mať svojho predchodcu v podobe ob-budovať čiže obudovať. Obudon ako výsledok činnosti obudovania je pevnosť, či centrálny hrad. Obudon je zjavne a v plnej miere čisto slovenský výraz a v spojení so slovom MAR dostaneme mýtmi opradený bájny Marobudon, doposiaľ márne hľadaný hrad Marava.

Druhou zaujímavosťou je fonetika slova obudon (niektoré pramene uvádzajú názov mesta v tvare Marobudum [40/69]), znejúca až zarážajúco podobne ako opidum. Opidum bolo opevnené sídlo mestského typu pripisované Keltom. Toto na prvý pohľad zdanlivo cudzokrajné slovo je až neuveriteľné podobné slovanskému výrazu: opevnený dom (dum), kde slovo opevnený sa vyskytuje v skrátenej forme opi (opevnený), opi-dum.

Rôzne tvary pre opevnený, obbudovaný dom – opevnené sídlo.

Samotný výraz dom (popri iných) v tvare domus latinčina prevzala od pôvodného slovanského obyvateľstva obývajúceho územie Talianska pred príchodom zakladateľov Rímskeho impéria. Dom je rýdzo slovanský výraz charakterizujúci obydlie, budovu, budon (pravdepodobne murovanú), vyskytujúci sa v tejto základnej podobe vo všetkých slovanských jazykoch. Dom (slov.) – dúm (zah.) – dům (čes.) – dom (pol.) – dom (lužickosrbsky) – дом (rus) – дом (bul.) – dom (chor.). Od základného slova dom sú odvodené ďalšie výrazy ako: domáci, domáca (ako osoba), domácnosť, domov, domovina, domorodec. Autenticitu týchto slov, na rozdiel od latinčiny, potvrdzuje neexistencia alternatívneho výrazu. Pojmy ako domácnosť či domov tvoria základ slovnej zásoby pôvodného obyvateľstva – Slovanov, preto v slovanských jazykoch museli existovať dávno pred tým ako sa vôbec mohol latinský domus dostať do našej slovnej zásoby. V prípade slova domus je zreteľné slovanské jadro –dom s latinskou príponou –us. Ak by Slovania prevzali latinský domus do svojej slovnej zásoby, prevzali by celé slovo domus v latinskom tvare (ako napríklad novodobé importované slová – kino, monitor, mobil, manažér, hotel…), alebo by k nemu pridali slovanskú koncovku. Opak je však pravdou, dokonca, všetky slovanské jazyky majú dom v tejto základnej podobe. Nikto neprebral formu domus či domus + vlastnú koncovku. Nemenej zaujímavé je, že neslovanské európske jazyky, ktoré v hojnom množstve prevzali slovnú zásobu z latinčiny, výraz dom pre označenie ľudského obydlia nepoužívajú. Pre porovnanie: haus (ang.) – ház (maď.) – haus (nem.) – casă, bloc (rum.) – càsa (tal.) – maison, toit, lieu (fr.) – casa (šp.) – casa, edifício, prédio (por.). Tento fakt možno vysvetliť iba jediným spôsobom: latinčina slovo dom prevzala od pôvodného obyvateľstva.

Výraz opidum, aj obudon vyjadrujú to isté – opevnené obydlie, t.j. početne nešpecifikovanú skupinu domov chránenú valom. Obe výrazy sú zreteľne čitateľné v slovenčine, avšak prvý je pripisovaný Keltom, druhý Germánom. Tento rozpor je na prvý pohľad neprekonateľný, no má racionálne vysvetlenie. K problému vzájomného prepojenia Keltov, Germánov a Slovanov sa ešte vrátim.

Ďalší Suebsky (Suevsky) kmeň Quadi, rovnako ako Marcomani, sú v Tacitovom diele uvedení so slovanskou koncovkou. Výraz Quad je zaujímavým medzičlánkom medzi výrazmi HAD a GAD. Výraz had sa používa na Slovensku, Morave a v Čechách, gad-a poznajú Poliaci, Rusi, Chorváti, Srbi. Je zaujímavé, že verzia s G na začiatku sa vyskytuje nielen na severe, ale aj na juhu (týka sa to nielen slova had, ale zámeny spoluhlásky H a G všeobecne) od našich území, a je územne identická s výskytom pomerne známeho kmeňa Gótov.  Góti obývali pobrežie pri Baltskom mori, územie pri prameni Visly, ale i územie južne a juhozápadne od Transylvanských Álp na náhornej plošine „Podisul Getic“, čo v preklade značí Getská náhorná planina, časti dnešného Bulharska a Srbska.

Pomenovanie kmeňa podľa svojho božstva, či doslova stotožnenie sa s týmto božstvom, je pomerne častý jav. Kult hada sa v názvoch kmeňov zreteľne rozprestieral od Baltického mora až na juh k Jadranu. Had-quad-gad bolo božstvo, ktoré uctievalo pôvodné obyvateľstvo Európy, a aj preto sa s pomenovaním had a jeho variáciami (hlavne s variantou Gad – God – Got – Goton – Geton) stretávame v historických záznamoch v rôznych oblastiach Európy v rôznych časových obdobiach, čo núti historikov neustále presúvať kmene Gótov a Quádov od miesta k miestu. Ak sa pozrieme na súdobú nemčinu a angličtinu, nájdeme tam pozostatky najvyššieho božstva, ktorý reprezentoval práve tento had (gad) v slove boh; Gott (nem.), God (ang.).

Quadi boli uctievačmi hada, rovnako ako Slovania. Rímska podoba kresťanstva hada démonizovala a dalo mu diablovu nálepku. V rumunčine nájdeme pod označením čert – diabol dva výrazy. Prvý – diavol je prevzatý z latinského diabolus, druhý výraz je drac [drak]. Drak je vlastne okrídlený had, čiže v podstate ide o to isté nečisté stvorenie.

Na Balkáne v tých časoch okrem Gótov nachádzame Dákov a Thrákov. Pomenovanie Thrák znie foneticky zhodne so slovom drak. Dáci [Daki] sú označovaní ako vetva indoeurópskych Trákov [44] . V iných zdrojoch sa dozvedáme, že ide v podstate o Getov či Gótov, ktorých takto označovali Rimania [5/143], Gréci ich poznali ako Gétov (Géti) [44].

Do problematiky Trákov nás najlepšie uvedie Strabón vo svojom Zemepise VII, 3, 2 [53/141]:

Nuž Gréci pozerali na Getov ako na Trákov. Po obidvoch stranách Istru (Dunaj) sa usadili aj oni, aj Mýsi – to sú tak isto Trákovia, ktorým sa teraz hovorí Mézi. Od nich sa odtrhli tí Mýsi, ktorí v súčasnosti sídlia medzi  Lýdmi, Frýgmi a Trójanmi. Napokon aj títo Frýgovia sú vlastne Brigovia, odnož kmeňa Trákov, tak isto ako Mygdóni, Bebrykovia, Maidobithýni, Bithýni a Thýni; k nim treba prirátať aj Mariandynov…

Silný kmeň Gótov sa v polovici 3. storočia [42] rozdelil na Vizigótov a Ostrogótov a v nasledujúcich storočiach expandoval do západnej Európy v niekoľkých vlnách.  Po Gótoch na ich pôvodnom území ostávajú podľa historikov prázdne miesta, kde sa po čase objavujú Slovania – Srbi (historici stanovili ich príchod do 6. storočia) a Bulhari. Góti vytvorili kráľovstvá v Taliansku (Ostrogóti), v Španielsku a Francúzsku (Visigóti).

Vieme, že Got je Gad – Had, pozrime sa teda ako preložíme slovo had v jazykoch krajín, ktorých sa Góti zmocnili. V latinčine had vyjadríme slovami anguisserpēns, v taliančine apside, serpe, serpente a angue, vo francúzštine serpent, po španielsky bicha, culebra, serpiente, sierpe, alambique; portugalsky serpente a cobra. Vo všetkých vymenovaných jazykoch nájdeme slovo so základom serpe – serpēns (lat.), serpe, serpente (tal.), serpent (fr.), serpiente, sierpeserpente (por.). Ide o všetko románske jazyky, takže takmer identická príbuznosť slova had je pochopiteľná, avšak pozornosť je potrebné upriamiť na samotný základ týchto slov – na výraz serpe, ktorý môžeme čítať aj ako serbe. Serbia je pomenovanie Srbska v jazykoch celej západnej Európy: Serbia (ang.), Serbien (nem.), Serbia (šp.), Serbie (fr.), Szerbia (maď.), Serbia (tal.), Serbia (lat.), Serbia (rum.), Servië (hol.), Sérvia (por.), Serbien (šved.). a  (šp.),

Správnosť úvahy potvrdzuje názov srbskej časti v rámci štátneho útvaru Bosna a Hercegovina, ktorý sa oficiálne volá Republika Srpska, obývaná z prevažnej miere Srbmi (88%)[45]. Srpska sa v tomto prípade píše s P a nie s B, napriek tomu, že ju obývajú Srbi a nie srpi (serpi). Serb je teda had a krajina hadov sa nazýva Serbia či S(e)rpia, a Srbia (srb.)sa (náhodou?) nachádza práve na území Gótov.

Nemenej pozoruhodné sú mená Ostrogótskych vládcov sídliacich v Panónii a na území dnešného Srbska a Slavónie, ktoré znejú až zarážajúco slovansky – Valamir, Vidimir, Theodemir, podobne ako Mojmír, Slavomír, či Vladimír.

Na Balkáne v časoch kedy podľa súčasnej predstavy nemohlo byť po Slovanoch ani stopy, nachádzame množstvo slovanských kmeňov, v názvoch ktorých sa vyskytuje had – drak: Geti – Góti (gadi) a ich priami nasledovníci Serbi – Serpi (Hadi), Dáci (Draci) či Thráci (Draci) a v strednej Európe sú to Quádi (Hadi).

Úzky vzťah medzi hadom a drakom respektíve ich vzájomné stotožnenie pomerne dobre vystihuje srbština, kde had je vo všeobecnosti nazývaný výrazom zmijazmej. Had-drak v srbštine zmija–zmej, znejú takmer identicky. V slovenčine je zmija pomenovanie pre konkrétny typ jedovatého hada. Naopak v oblasti Srbska a okolitých krajinách, používajú pre konkrétny druh jedovatého hada žijúceho v tamojších končinách výraz šarka. Šarka na Slovensku označuje draka (šarkan). a drak slovom

Hada – draka nachádzame aj v iných kútoch sveta. Operený had (drak) menom Quetzalcóatl bol jedným z hlavných bohov aztéckeho panteónu. Jeho pomenovanie sa skladá z dvoch slov z Quetzal (druh vtáka) a cóatl (had). Quetzalcoatl v aztéčtine Quetzalcōhuātl vyslovujeme ako [ketsalkowatl], z toho časť had – kowatl [43], znie takmer identicky s pomenovaním kmeňa Quad [Kvad].

K(o)wat(l) – Kvad – Had (drak) bolo pozitívne božstvo dobra a láskavosti [36/31], ktorého kult bol rozšírený nielen v celej Európe ale i v Amerike a iných častiach sveta, kult ktorý katolícka cirkev systematicky démonizovala a vymazala z pamäti pôvodných Európanov.

Pomenovanie Quadi má však ešte jednu zaujímavú súvzťažnosť s výrazom Hercýnsky les. Hercýnsky les, po latinsky: Hercynia silva [8/270] alebo saltus Hercynius [33/XXX], čítame ako Herkýnia silva (les) či saltus (les, prales) Herkýnius. Pôvod slova Hercýnsky je pre vedátorov neznámy. Avšak Herkýnia znie ako slovenské Horký s latinskou príponou –nia, respektíve Horský -nia.

Karpatský oblúk je známy množstvom horúcich prameňov, preto horký (záh.), horký (čes.), gorkij [горъкий] (rus.) od slova horúci je pomerne výstižné pomenovanie. Avšak snáď výstižnejší výraz, pochádzajúci od pôvodného slovanského obyvateľstva, pre pomenovanie Hercýnia [Herkýnia], je slovo Horský, v zmysle hora, pohorie. Karpatské pohorie sa skutočne ako taký „Horský hrebeň“ či „Horský chrbát“ tiahne v oblúku z juhu od Transylvánskych Álp až po Biele Karpaty. Je pravdepodobné, že pomenovanie Hercýnsky les sa vzťahovalo aj na pohoria Jeseníky, Krkonoše, Krušné hory, Šumavu a Českomoravskú vrchovinu.

Samotný Hercýnsky les sa v starých spisoch často vyskytuje v spojení s mohutnými starými stromami – dubmi. Strabón – Zemepis VII [5/111]:

Hercýnsky les je mimoriadne hustý a navyše ho tvoria mohutné stromy. Rastie v nedostupných krajoch, zaberá plochu s veľkým obvodom…

Plínius Starší, Prírodoveda [5/111]:

Na tomto severnom území sa rozprestiera Hercýnsky les, nedotknutá pustina, plná prastarých, takmer nesmrteľných dubov. Jedny padajú spráchnivené na zem, iné sa dvíhajú dovysoka, podopierajúc sa navzájom, alebo kde nie je dostatok zeme, vytvárajú prepletajúcimi sa zakrivenými konármi oblúky, akoby otvárajúcu sa bránu, popod ktorú môžu prechádzať jazdecké oddiely. Všetky stromy sú obsypané žaluďmi a Rimania si ich veľmi vážia.

Nezodpovedanou otázkou je, čo poznali Rimania skôr. Bol to pojem Hercýnsky les, po ktorom nasledoval poznatok, že ide o „nedotknutú pustinu, plnú prastarých, takmer nesmrteľných dubov“, alebo pomenovanie Hercýnsky pochádza od latinského slova quercus (dub)?

V latinčine výrazu dubový zodpovedá slovo querceus alebo quercus, dúbrava – quercētum. Rozdiel oproti slovu Hercynius je v dvojici hlások –qu, nachádzajúcich sa na začiatku slova. Podobne ako v slove Quadi, kde v pomenovaní kmeňa Hadi, je namiesto písmena –H, Rimanmi použité –Qu.

V latinčine jestvuje pre výraz dub aj slovo īlex, dubový – rōberus. Tento fakt podporuje variantu číslo jedna, ktorá hovorí o tom, že najprv bol pojem Hercýnsky les, pochádzajúci od pôvodného obyvateľstva, po ktorom nasledoval poznatok, že ide o „nedotknutú pustinu, plnú prastarých, takmer nesmrteľných dubov“. Nie je to nič nemožné, pretože podobné preberanie slov do svojej slovnej zásoby pozná napríklad aj súčasná angličtina, ktorú by sme rozsahom jej použitia mohli prirovnať v tom období k starovekej latinčine.